Profily pretekárov - Marek Čanecký
Horúcou novinkou je prestup jedného z najlepších slovenských cyklistov súčasnosti Mareka Čaneckého z tureckého kontinentálneho tímu Salcano Arnavutkoy do CK Banská Bystrica. S majstrom Slovenska v cyklokrose U23, bronzovým medailistom z MSR elite 2011 v cestných pretekoch, či víťazom etáp na GP Chantal Biya a Tour de Marmara sme sa porozprávali o priebehu jeho cyklistickej kariéry.
1. Si jediným pravoverným odchovancom CK BB, predtým CK Červený rak BB. Začínal si tu s cyklistikou ako žiak. Ako si spomínaš na Tvoje cyklistické začiatky?
Na moje začiatky spomínam veľmi rád, klub CK BB, predtým CK Červený rak, bol založený mojim bratom, ktorý založil klub aj kvôli mne. Môžem povedať, že bol mojím osobným trénerom, sponzorom, druhým otcom a sparing partnerom na tréningoch. Začiatky boli veľmi ťažké, asi ako u každého, krátke tréningy boli pre mňa zabijakom a aj pretekové ciele boli pre mňa dokončiť v pelotóne. Postupne som sa začal zlepšovať, prispeli k tomu dobré tréningové metódy môjho brata, ale aj môjho druhého trenéra Kundratu. Samozrejme mal som veľa pretekových kilometrov, kde mi pomohla aj Okresná liga, kde som mohol absolvovať každý utorok kvalitné preteky s elite pretekármi z okolia.
2. Po začiatku v BB si zakotvil v mládežníckom ŽP Podbrezová, kde si sa prepracoval do juniorskej reprezentácie so Saganovcami, Novákom, či Gavendom. Kde bol Tvoj prvý väčší vstup do medzinárodnej cyklistiky? Popíš nám Tvoje juniorské roky.
Ešte pred vstupom do ŽP Podbrezová som jazdil jednu cyklokrosovú sezónu v CK Krupina. Vtedajší manager Podbrezovej, Ján Morozuk, chcel dať šancu aj mne, a preto dal podmienku, že musím vyhrať Slovenský pohár v cyklokrose, ktorý som aj vyhral v kat. mladší žiaci a do Podbrezovej som prestúpil. V ŽP Podbrezová som pôsobil 7 rokov, od mládežníkov, až po U23. Na juniorské súťaže spomínam asi najradšej, keďže preteky boli omnoho ľahšie ako u mužov, mali sme veľa pretekov, veľa medzinárodných podujatí so slovenskou reprezentáciou. Na pretekoch som si už vtedy vedel nejaké financie vyhrať a boli sme dobrá partia Gavenda, Novák, Goč, Vyšňa, Sagan. Na pretekoch bola vždy sranda a nebolo citiť nejaké tlaky ohľadom výsledkov, bolo to také len "vozkanie" a spoznávanie cyklistiky.
3. Po prestupe k mužom si okúsil prvé sezóny v ŽP Podbrezová, no po páde tímu mužov si sa opäť sťahoval do CK BB, nasledoval rok v UCI kempe pre najlepších cyklistov do 23 rokov. Ako vyzeralo Tvoje pôsobenie tam?
Po prestupe k mužom som mal veľmi dobrú sezónu, kde som už vtedy získal prvé UCI body v živote. Vďačím za to hlavne mojim rodičom, ktorí ma finančne podporovali a mohol som ísť trénovať na Mallorcu, čo si nemohol dovoliť každý pretekár. Tam som najazdil s Ivanom Viglaským a s mojím bratom Andrejom najdôležitejšie kilometre pred sezónou. Nečakal som, že sa mi bude tak dariť, na začiatok mi to stačilo. Potom prišiel nečakaný pád tímu ŽP Podbrezová. Ako naša jediná záchrana tu bol CK Banská Bystrica, ktorý nás zobral do tímu pod vedením Martina Fraňa. Aj keď podmienky sa nedali porovnávať s obrovským rozpočtom ŽP Podbrezová, ale bola tam tá nádej ešte to skúsiť a odraziť sa niekam do sveta. Niektorí od nás skončili a niektorí pokračujú dodnes, bolo to také sito, ktorým si určite musí prejsť každý v jeho živote. Na zväz po tejto sezóne prišla pozvánka do UCI kempu na meno Martin Mahďar, ktorý ju posunul ďalej, pretože o ňu záujem nemal. Bola teda šanca sa tam dostať, ale veľmi som tomu neveril. Martin Fraňo sa toho chopil, poslal môj životopis do UCI a spätná odozva prišla, pozvánka na 2 mesiace. Bol som posledným rokom U23 a cieľom bolo, aby som tam ostal celý rok a štartoval na pretekoch Tour de Avenir, Tour de France pre U23 jazdcov. Na začiatku kempu nás bolo 15 z celého sveta a na TDA mohli štartovať iba šiesti najlepší pretekári. Z mojich pôvodných 2 mesiacov sa to pretiahlo na pol sezóny, kde som dostal šancu štartovať na Nations Cupe v Kanade. V Kanade som vyjazdil svetové body, skončil som tam celkovo 12. a najlepšie v etape som bol 6. a 9. Nakoniec som svojimi výkonmi presvedčil trénera a štartoval som na TDA. Mal som voľnú ruku a necítil som žiadne tlaky na výsledky, a to mi asi aj najviac pomohlo k úspechu. Skončil som tam celkovo 17. a najlepšie som bol 12. a dvakrát v top 20 v etapách. Väčšina z pretekárov z prvej tridsiatky sú momentalne v ProTour alebo ProConti tímoch, napr. John Degenkolb, ktorý vyhral zelený dres na Avenire a mnoho ďalších.
4. Po úspešnej sezóne v UCI kempe prišla prvá profi zmluva v tíme Manisaspor a neskôr Salcano, ako sa zomlelo toto angažmá?
Po sezóne som sa snažil dostať do zahraničného tímu, pomáhal mi môj dobrý kamarát Martin Fraňo, bohužiaľ výsledky stačili len na 2 conti tímy a to bol turecký Manisaspor a Wirhpool Hradec Králové. Samozrejme aj do Dukly Trenčín som sa skúšal dostať, ale tam som šancu nedostal. Takže som sa mal rozhodnúť - do Hradca alebo neistý turecký nový tím. Do Hradca som cestoval na osobné jednanie s pánom Vávrom a trénerom Fialom. Do sezóny som mal byť už elite jazdec a nebol som ani študent, čakal som teda nejakú zmluvu. Podmienky tureckého tímu sa vôbec nedali porovnávať s tými v Hradci, kde sa výplata rovnala mesačným odvodom. Nevedel som sa rozhodnúť, lebo Whirpool bol známy tím s kvalitným pretekovým kalendárom, z viacerých strán som počul, že nemám váhať a mám ísť tam. Práve Martin Fraňo a môj brat Andrej radili vyskúšať turecký tím, risknuť a ukázať sa. Spravil som vtedy asi to najlepšie, čo som mohol a upísal sa Turkom. Dostali sme kvalitné bicykle, celú zimu som strávil v Turecku v tréningových kempoch, okúsil som preteky Okolo Turecka, kde som mal možnosť štartovať s protour tímami. Ako taký začiatočník v podobnej konkurencii s Greipelom, či Petacchim, som si dával reálne ciele, únik v nejakej horskej etape a skúsiť zabojovať o vrchársky dres, a tak sa dostať na pódium aspoň na jeden deň. V úniku som bol a vrchársky dres mi vtedy unikol o 2 body, doplatil som na nedostatok skúseností. Môžem povedať, že tento rok bol spoločne s tým stráveným v UCI kempe najlepším v mojom živote, či už výsledkami, ale aj zážitkami a všetkým, čo patrí ku cyklistike.
5. V tureckom drese si sa zúčastnil po boku ProTour pretekárov dvakrát aj na pretekoch HC Tour of Turkey, fanúšikom sú známe Tvoje dlhé úniky a boj o dres vrchára, či víťazstvo v etape, ktoré smolne nevyšli. Popíš nám, ako tieto najväčšie turecké preteky vyzerajú?
Okolo Turecka sú veľmi pekné, kvalitné a dobre zabezpečené preteky na úrovni World Tour. Má 8 etáp, čiže 8 dní, 2 až 4 hodiny live zábery zo slnečného Turecka. Je to výborná reklama pre cestovný ruch Turecka, keďže preteky sa tiahnu pozdĺž pobrežia, kde sú najviac vyhľadávané turistické destinácie. Štartovné pole je rok, čo rok nabitejšie a preteky rastú na popularite. Čo ma najviac zarazilo je fakt, že aj keď cyklistika nie je až taká populárna ako futbal, počas týchto pretekov je to najsledovanejšia udalosť v krajine, fanúšikovia stoja popri trati, ako na veľkých pretekoch TdF či Giro, atmosféra je jedinečná. Keď som šiel v úniku a bojoval o vrchársky dres, popri trati v mestách alebo v kopcoch skandovali moje meno, čo som bol velmi prekvapený, dokonca aj bača, ktorý pásol kozy na horských tureckých priesmykoch, počúval priebeh pretekov na malom rádiu.
6. So Salcanom si sa zúčastnil mnohých iných veľkých pretekov. Aké úspechy ste na nich dosiahli?
Minuloročnú sezónu v tíme Salcano Arnavutkoy môžem zhodnotiť ako nie veľmi úspešnú. Sklamal som sám seba, ale aj ostatných, ktorí odo mňa čakali výsledky a dali mi šancu jazdiť v tíme. Mal som zopár čiastkových výsledkov, no kolegom sa veľmi darilo, najmä Srbovi Ivanovi Stevičovi. Vyhrali sme Tour of Sochi, vyhral som tam aj vrchársky dres, keď som v najdlhšej 249 km etape zvíťazil vo všetkých siedmych vrchárskych prémiách a dres som doviezol až do cieľa, aj keď som musel pomáhať Stevičovi udržať žltý dres vedúceho pretekára. Z celého roka som mal asi najväčšiu šancu opäť na Okolo Turecka, kde som sa znova dostal do úniku a pelotón ma dostihol 500 metrov pred cieľom. Šetril som si sily na jeden nástup, keďže som vedel, že v špurte nevyhrám, vravel som si, nejdem na 5. alebo 7. miesto, chcem vyhrať a podstúpil som to riziko. Nevyšlo mi to a vyhral najsilnejší zo skupiny, jazdec Quick Stepu, Keisse, ktorého pelotón došiel presne na cieľovej páske. Táto etapa mi dala veľmi veľa, veľmi som sa popálil, celý tím čakal, že budem do 5, čo by pre turecký tím doma veľa znamenalo na tak významných pretekoch. Celý rok som premárnil a nechcel by som zažiť znova takú slabú sezónu.
7. Po dvoch rokoch v zahraničí sa vraciaš na Slovensko do CK BB. Aké sú Tvoje ciele do nasledujúcej sezóny?
Vraciam sa síce do amatérskeho klubu, ale do rodného CK Banská Bystrica a chcel by som v priebehu roka ukázať, že mám na to, dosahovať kvalitné výsledky. Začínam odznovu a mám veľkú chuť pretekať, trénovať a vážiť si viac všetko, čo človek dostáva, lebo nie všetko je samozrejmosť. Stretnem sa s mojimi kamarátmi, s ktorými som strávil viacero sezón, určite nás čaká dobrá sezóna, po roku zdravotnej pauzy sa vracia k cyklistike aj Jožo Palčák, tím bude určite silnejší. Už sa veľmi teším na prvé preteky v sezóne, či na nový bicykel. Mám prisľúbený aj nový časovkársky špeciál, rovnaký, ako používa Lampre-Merida. Pretekový kalendár je bohatý, takže o pretekanie nebude núdza. Verím, že mi vyjdú Okolo Slovenska a aj Majstrovstvá Slovenska, kde by som opäť chcel medailu, ako v roku 2011, keď som skončil tretí za Saganom a Jurčom, skúsim zabojovať aj v časovke. Je možné, že v závere sezóny opäť pričuchnem aj k cyklokrosu, kde sa nášmu tímu darí a pre novú sezónu sú prichystané nové cyklokrosové rámy pre celý tím. V prípade, že sa mi bude dariť vysoko nadpriemerne, je tu aj možnosť prestupu do Lampre-Merida ProTour tímu, takže určite urobím všetko, čo je v mojich silách, aby sme ako tím dosiahli najlepšie výsledky v novej sezóne, motivácia je veľká.
