Profily pretekárov - Martin Fraňo

Ako ďalšieho Vám predstavíme jazdiaceho manažéra Martina Fraňa. Rozhovor o jeho cyklistických začiatkoch, začiatkoch CK BB, či plánoch do budúcna.

1. Si celkovo dosť pretriasanou osobou na cyklistickom poli na Slovensku, kolujú o tebe rôzne pravdivé i menej pravdivé chýry. Skús si spomenúť a popísať tvoje cyklistické začiatky.

S cyklistikou som začínal veľmi dávno. Mal som desať rokov a po dvoch rokoch intenzívnej hry na akordeón som sa rozhodol, že budem radšej športovať, ako byť muzikantom. V podstate môžem ďakovať nervovým záchvatom učiteľky hry na akordeón pri hodinách v ĽŠÚ, že mi hudbu zhnusila a dal som sa na šport. Brat hral hokej, chcel som aj ja začať so športom. Na hokej som bol už starý, rovnako aj na tenis, takže s poradovým číslom tri prišla na rad cyklistika. Tréner Moravec mi vo vtedajšej Lokomotíve so smiechom odvetil, že na cyklistiku som pomaly primladý, čo ma naozaj potešilo.

2. Zažil si ako jeden z mála cyklistov CK BB i "totalitnú" cyklistiku, časy plastových prehadzovačov Walter, či vlnených dresov a kraťasov s koženou vložkou.

Veľmi rád si na to obdobie spomínam. Boli to skvelé časy. Len v Banskej Bystrici sme v tú jeseň začínali piati mladší žiaci. Moje prvé kritérium v Banskej Bystrici som vyhral, na Majstrovstvách Slovenska mladších žiakov, kde som sa musel kvalifikovať z Krajskej ligy, som skončil piaty. Toto ma veľmi nakoplo, a tam začala celoživotná láska k tomuto skvelému športu. Bolo nás ako hadov, zažívali sme na tréningoch, či pretekoch neuveriteľné zážitky, dal by sa z nich napísať román. Neskôr, pri prestupe do Sokola Merida, mi veľmi veľa dal už dnes nebohý Ľubo Kundrata a Laco Longauer. Je mi veľmi smutno, keď dnes vidím na štarte Slovenského pohára v mládežníckych kategóriách dvadsať cyklistov. V osemdesiatych rokoch bolo bežným javom 80 štartujúcich na Majstrovstvách krajov, kde bola tvrdá nominačka o miestenky pre 120 členné pole účastníkov Majstrovstiev Slovenska. O Majstrovstvách Československa ani nehovorím. Zo starých časopisov "Cyklistika" sa môžte dozvedieť, že len na Slovensku bolo vydaných ročne 400 licencií v kategórii kadetov, vtedy sa to volalo mladší dorast, čo sú v dnešnej dobe zarážajúce čísla. Keď som bol malý, tréneri Meiszlinger a Moravec nám dávali každý deň tvrdý kartáč. Už ako mladší žiak som ovládal jazdu v terezíne, kolotoč, taktické záležitosti na kritériách no i pravidlá cyklistiky, či totálnu rozborku-zborku bicykla ako otčenáš. Tréner ma denne cvičil a vysvetľoval a ja som tieto veci nasával ako špongia. Bez problémov som si vedel rozobrať celý bicykel už v jedenástich rokoch, vypliesť, či vycentrovať koleso, rozpárať, opraviť a zašiť galusku. Tréner mi to ukázal raz, povedal, tu sa pozeraj, druhý raz to budeš robiť sám. Nebolo ani žiadnou výnimkou cestovanie na preteky vlakom. Boli sme Lokomotíva, mali sme režinky na vlak. Tréner nás naložil na vlak a hor sa na preteky do Košíc. Na stanici batohy na plecia, rezervné kolesá na batohy a pekne šup šup na štart. Naučili sme sa samostatnosti, dnešné deti sú len príliš rozmaznávané a nesamostatné. Ja môžem povedať len jedno, že som šťastný, že som si to obdobie prežil, dalo mi to do života viac, ako všetko ostatné. Naučil som sa byť samostatný, húževnatý a vytrvalý, bola to skvelá škola života.

3. Máš možnosť to porovnať s dnešnou dobou, čím to je, tento úbytok športujúcej mládeže? Je paradoxné, že práve v dnešných časoch máme hviezdy ako Sagan, čo sme vtedy nemali.

Ja netvrdím, že vtedy boli väčšie alebo menšie talenty. To nie, jednoducho len športovalo viac detí. Bola oveľa väčšia konkurencia. Dnes na Slovenskom pohári v Krupine príde prvý junior, za ním ďalší má stratu tri minúty a desiaty dvadsať minút. Dnes dvakrát niekto zatiahne pedálom u juniorov a už je reprezentant, lebo skrátka reprezentačný tréner v tíme tých 6-8 ludí potrebuje. Mladých to nejako nemotivuje, ihneď majú všetko hneď, myslia si, že je to samozrejmé, no pri prechode k mužom sa zobudia, často je už neskoro, a pritom sú dnes neskutočné možnosti. Vtedy skrátka na každej výkonnostnej úrovni bola obrovská konkurencia. Tvrdé boje na Majstrákoch Kraja o účasť na Majstrovstvách Slovenska, tvrdé boje o účasť na Majstrovstvách Československa. Neustále sa pretekalo. Keď to porovnám s dnešnou dobou, pretekári boli oveľa vyjazdenejší, takticky vyspelejší už v mladom veku. Pretekalo sa oveľa aktívnejšie, bolo to dané vyrovnanými stočlennými pelotónmi na každej úrovni v hierarchii pretekov. Každý týždeň boli naraz v Československu viaceré preteky. Mali sme obrovskú motiváciu, a pritom neboli ani zďaleka také možnosti, napr. ísť jazdiť do zahraničia, ako má dnešná mládež, no my sme skrátka chceli. Neboli iné lákadlá, ako počítače, mobily, elektronika, namiesto pozerania ruskej a maďarskej televízie sme šli radšej na tréning. Dnes má aj talentovaný športovec veľmi tažkú situáciu v tom, že na Slovensku jednoducho veľmi nemôže rásť, najmä takticky. Napr. taký Zverko, či Jurčo v nedávnych dobách. Nemal problém si zastať, vyčúrať sa, potom sám doraziť všetkých, utrhnúť ich a preteky s náskokom päť minút vyhrať. Toto nebolo možné v dobách totalitných, lebo bola veľmi veľká sila pelotónu, každý musel rozmýšľať aj viac takticky, pretekári prišli do mužov perfektne takticky pripravení. Dnes je normálne, že junior príde k mužom a pomaly nevie striedať, o nejakej tímovej taktike ani nehovorím, lebo dovtedy pretekal proti desiatim ďalším v minipelotónikoch. Toto je naozaj veľká smola a handikep súčasných talentov, som rád, že CTM-ky ako Žiar nad Hronom, či Žilina a najmä reprezentácia juniorov absolvuje množstvo pretekov v zahraničí, kde sú veľké pelotóny a preteká sa úplne inak.

4. Po juniorských rokoch si prešiel k mužom, ako si spomínaš na toto obdobie?

Keďže som síce bol vždy študent so vzornými výsledkami, dosť som školu flákal a po Obchodnej akadémii som totálne odflákol prijímačky na Ekonomickú fakultu v Banskej Bystrici. Veľmi ma to netrápilo, lebo som už mal vybavenú základnú vojenskú službu v Dukle Trenčín. To mi naozaj dalo veľmi veľa. Môžem povedať, že to bol jeden z najkrajších rokov v mojom živote. Veľmi bezstarostné obdobie. Okrem trénera Laca Longauera, s ktorým som strávil takmer celú mladosť a bol ako môj druhý otec, dá sa povedať, že je rovnako postihnutý ako ja, sme rovnaká krvná skupina, mi práve v Dukle z hľadiska cyklistiky najviac dal už dnes nebohý Daňo Gráč a najmä Vendo Kvetan. Táto kontroverzná osoba je v mojich očiach jedným z najväčších a najférovejších motorov v slovenskej cyklistike za posledné roky. Veľmi si to, čo pre cyklistiku za svoj život spravil, vážim, aj keď teda má svoje muchy v štýle vyjadrovania, ktorý som ja ale mal veľmi rád. Jeho legendárne výroky "Ko...ty, dnes musite vyhrat." a podobné mi utkveli v pamäti navždy. Vendo je skrátka legenda. Veľmi zasiahla do môjho života aj dôvera Kvetana a nominácia na prvý exotický dvanásťetapák Tour de Tunisia, myslím, že toto bolo prvým základom môjho neskoršieho cestovania po exotických pretekoch po celom svete.

5. Po základnej vojenskej službe si sa však z cyklistiky vytratil, čo sa stalo?

Na vojne som sa veľmi snažil, možno až príliš. Po Tunisku som bol neskutočne zatiahnutý, predsa na 19-ročného chalana to bolo dosť, rovnako aj "Vendel cupy", Kvetanove dvestokilometrové tréningy boli náročné na mladý organizmus. Trochu som si zlú sezónu vynahradil bronzom v časovke dvojíc s Rolom Krajčím, kde nás porazili, pre mňa bažanta, legendy Prázdnovský-Slobodník a Zaduban-Nagy. To ma naozaj na záver sezóny nakoplo a motivovalo k pokračovaniu v cyklistike doma, v Heavy-Tools Joko spolu s Milanom Sihelským. No keďže som nemal veľmi živobytie, začal som pracovať v predaji technických plynov a tréningy už boli týmto poznačené. Neskôr som sa rozhodol rázne zmeniť svoj živoť opäť. Buchol som po stole, podal som výpoveď a ako 22-ročný som sa prihlásil na denné štúdium na Univerzite Mateja Bela na Fakulte prírodných vied, kde som študoval matematiku a geografiu. Toto bolo myslím jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Škola mi dala veľa, ani nie tak v oblastí vedomostí, ako opäť v samostatnosti a rozmýšľaní. Mal som už skúsenosti z praxe, bol som tam medzi spolužiakmi guru. Neustále ruka hore vo Véčku, bujaré obdobie. Aj keď som dosiahol vtedy na moje antivrchárske pomery životné maximum, celkové piate miesto na KTK, tak ihneď potom nasledovali problémy s kolenom, vynechaná polovica sezóny, operácia kolena a problémy v škole, opakovanie ročníka, a tak cyklistika odišla na chvíľu bokom.

6. Málokto vie, že si bol otcom Slovenského pohára Muži B.

Bez cyklistiky som dlho nebol, aj počas roka nepretekania som sa zúčastňoval Regionálnej ligy, a tak dvakrát do týždňa som sa šiel previezť. Neskôr som zistil, že mi to chýba a začal som chodiť na preteky Masters, kde popri veteránoch štartovali aj neregistrovaní. Rozpadom veľkých mužských tímov Interu, Dubnice, Trnavy, či Prešova zanikol Slovenský pohár mužov. Dukla pretekala len v zahraničí a mladí slovenskí pretekári okrem KTK, či Majstrákov nemali možnosť pretekať. Zúčastňovali sa len ako "neregistrovaní" na masters pretekoch. Aj mojou zásluhou sa podarilo spraviť oficiálny pohár Muži B. Spomínam si, že prvý ročník súťaže som pre mužov bodoval a viedol ja, neoficiálne, na vlastných webových stránkach. Po prekonaní prvotnej neochoty masters pretekárov došlo ďalší rok k zaradeniu oficiálnej kategórie Muži B do programu pohára Masters a musím povedať, že dnes je to najobsadzovanejšia kategória a ja som sa stal členom komisie Masters. Vznikli s tým problémy s účasťou profesionálov, ktorých masters hnutie nechcelo. Teda Muži B je tiež takým mojím dieťaťom, zavedením a rozdelením kategórií mužov sme dokázali oddeliť profesionálov od amatérov. V dnešnej dobe je však na Slovensku len presne 11 profesionálnych cyklistov, teda cyklistov Muži A,  členov Protour, Pro konti či Konti tímov, pretekárov s profesionálnymi zmluvami. Drvivá väčšina sú klasickí pracujúci amatéri, vo zväzovom označení Muži B. Len pre zaujímavosť, tých jedenásť profíkov je J. Sagan, P. Sagan (Liquigas), P. Velits, M. Velits (Omega Quickstep), Jurčo (PSK Whirpool), Čanecký (Salcano), Kováč, Broniš, Vyšňa, Mahďar a Tybor (Dukla Trenčín). Je smutné, že tak úspešná krajina, akou je Slovensko zásluhou Sagana, má len 11 cyklistov, čo sa cyklistikou živia, verím, že sa to čoskoro zmení, lebo každý iný, aj menej úspešný šport, napr. hádzaná, basketbal, či volejbal má profíkov oveľa viac.  Som veľmi rád, že tento rok po rokoch opäť vznikol "veľký" Slovenský pohár mužov, kde sa môže zúčasniť každý, od Sagana až po každého držiteľa licencie Muži B, či U23 so zahraničnou účasťou. Veľmi pekné počty blížiace sa stovke štartujúcich v Suchej nad Parnou či Krupine nasvedčujú, že to bol dobrý krok. Na týchto pretekoch si mladí amatérski cyklisti môžu zmerať sily so skúsenými pretekármi Dukly, či zahraničnou českou, maďarskou, či poľskou konkurenciou. Samozrejme zostáva kompletný seriál pre držiteľov licencie Muži B, kde môžu medzi sebou pretekať mladší pretekári v nižšej konkurencii, kde dokážu aj preteky aktívne tvoriť a nielen bojovať o prežitie, a tým sa rovnako zlepšovať. Pomaličky začína byť systém a pretekov je relatívne dosť. Tí najlepší dostanú a dostali šancu sa ukázať napr. na Okolo Slovenska. Myslím, že aj toto je cesta do budúcnosti, aj keď veľkým problémom je najmä málo tímov, každý si jazdí a hopká sám pre seba, no cyklistika je tímový šport, rôzni sebeckí hopkovia to sami ďaleko nedotiahnu, aj keď sa im to rôzne "odborné" časopisy snažia natlačiť do hlavy. Bolo by super, aby na Slovensku vzniklo aspoň päť, šesť podobných tímov ako je CK BB. Som rád, že Inter, či Reprogas sa trošku rozbiehajú. Ako hovorí Milan Novosad, tréner v Žiline, u ktorého vyrastali desiatky dobrých cyklistov, Saganovci, Vyšňa, Kolář, Riška a iní, cyklistika je o kluboch, nie o jednotlivcoch. Jednotlivci prídu a odídu, ale silné kluby zostávajú.

7. Dostávame sa k otázke budovania tímov, bol si otcom vzniku CK BB.

Nie je to celkom pravda. CK BB, teda ešte v tých časoch CK Červený Rak, založil Andrej Čanecký v čase, keď ja som mal pretekársku pauzu. Po jeho prestupe do ŽP Podbrezová som opraty prevzal ja s novým predsedom Jánom Malachovským. Aj počas rokov, keď som sa aj ja stal členom ŽP Športu, som sa o malý banskobystrický klub stále staral. Po ukončení sekcie mužov v ŽP Podbrezová som všetkých bývalých členov úspešného podbrezovského tímu prevzal pod krídla CK BB. Začali sme úplne od nuly, od základov a v totálne amatérskych podmienkach. Na vlastných bicykloch, na vlastných autách a za vlastné peniaze. Jedinou našou silou bola láska k cyklistike a tímový duch. Postupne sme si vybudovali nejakú pozíciu. Marek Čanecký sa dokázal presadiť v UCI kempe a získal profesionálnu zmluvu v Salcane, bol takou malou iskrou nádeje, že sa dá dostať na veľké preteky s Greipelom, či Petacchim z malých amatérskych podmienok. Po sérii víťazstiev na domácej pôde sme získali silných partnerov, výbornú prácu odviedol aj na prezidentskom poste Janko Malachovský. Dokázali sme vybudovať silný tím tvrdou prácou vo svojom voľnom čase a v totálne amatérskych podmienkach, no stále je to veľmi ďaleko od podmienok podpriemerných zahraničných kontinentálnych, či dokonca klubových tímov. 

8. CK BB je stále na vzostupe, aké sú plány tímu do budúcnosti?

Momentálne máme solídne materiálne zázemie, no stále nám chýba silný finančný partner, pretekári sú plne pracujúci ľudia, ako každý iný občan tejto republiky. Je naozaj ťažké sa presadiť na silných medzinárodných podujatiach, keď musí človek chodiť do práce na tri smeny, aby sa uživil. Doma na pohároch mužov dokážeme vyhrávať bez problémov, chcel by som, aby sa tak stalo aj na väčších medzinárodných pretekoch v zahraničí. Toto je najväčší môj cieľ a výzva, dokončiť moju prácu vznikom regulérneho kontinentálneho tímu, bolo by to pre mňa veľkým zadosťučinením. Ja pevne verím, že sa časom podarí zabezpečiť aspoň minimálne mzdy pre 6-8 cyklistov, čo by opäť katapultovalo výkonnosť pretekárov a výsledky. Veľmi by to pomohlo aj celkovo cyklistike, pretože mladí nádejní pretekári strácajú trošku motiváciu. Málokto sa narodí s talentom Petra Sagana a boj o tých biednych jedenásť profi zmlúv je pre mladého 19-20 ročného chalana doslova utópiou. Aj Peťo Sagan, napriek tomu, že bol juniorský Majster Sveta v MTB, či vicemajster v cyklokrose, štvrtý na MS na ceste, napriek tomu sa žiadne zahraničné tímy do podpisu zmluvy nehrnuli a doma skráta žiadne profi tímy nemáme, čo je škoda, lebo by dnes mohli profitovať z dobrých výsledkov Sagana, či Velitsa.  Dnes vidíme, že to bola chyba. Keby bol Talian, či Francúz, po tých juniorských výsledkoch by mal okamžite profizmluvu na stole, takto musel ďalšie roky čakať. Dnes už si svetoví manažéri búchajú hlavu o stôl, že nedokázali odhadnúť jeho talent a získať ho prakticky zadarmo, aj keď teda o jeho talente po tých výsledkoch u juniorov vo všetkých disciplínach mohol pochybovať len hlupák. No Slovensko nemalo ten kredit, ako má jeho zásluhou teraz. Často sa stretávam s požiadavkou o vstup do CK BB, každý má veľké oči a očakáva veľké veci. Ja sa samozrejme nebránim novým členom, no každý musí niečo so sebou priniesť, niečo, čo pomôže všetkým členom, stále sme len občianske združenie a každý musí byť prínosom nielen sebe, ale aj ostatným. Pokiaľ sa nestane sen o profi tíme v kontinentálnych dimenziách skutočnosťou, toto je vždy základnou požiadavkou pre vstup nových členov. Nastolili sme tu režim všetci za jedného a jeden za všetkých a som rád, že aj mnohí individualisti sa tomuto pomaličky podriaďujú a je tu skvelá atmosféra, sme skrátka jeden tím, každý je schopný obetovať seba pre úspech všetkých. Toto bola vždy moja požiadavka a aj môj cieľ. Možno trochu naivne, ale pevne verím, že raz dosiahneme na Slovensku ideálny stav, keď budeme mať svoj vlastný Prokonti tím, ktorý pod svoje krídla zoberie najlepších Slovákov a budeme im držať palce na Tour či Gire, a že okrem Dukly medzi kontinentálnymi tímami uvidíme ďalší, či ďalšie, ako je tomu v okolitých krajinách napr. v Poľsku a CK BB raz bude medzi nimi. Je len otázkou času, keď rôzne finančné skupiny, či jednotlivci alebo mestské zastupiteľstvá pochopia, že je lepšie mať za tie isté peniaze najlepší kontinentálny tím v Európe, ako podpriemerný druholigový futbalový klub. Pre rok 2014 je tu novinka, CK Banská Bystrica bude kontinentálnym tímom, pomaličky, ale veľmi pomaličky zlepšujeme podmienky v klube, no k profesionalizmu je to ešte stále ďaleko.

9. Okrem pretekania, či klubového života v CK BB, si sa začal angažovať aj na poli funckionárskom, si členom Výkonného výboru Slovenského zväzu cyklistiky.

Rozhodol som sa všetok svoj voľný čas a úsilie venovať rozvoju tohto športu. Na rozdiel od mnohých, čo svoj čas trávia táraním a mlátením slamy na rôznych fórach, som sa rozhodol svoju energiu využiť v prospech niečoho. Organizoval som preteky na ceste i v cyklokrose, postupne som sa zapájal do štruktúr SZC. Môj prvý rok vo funkcii predsedu cyklokrosovej komisie hodnotím veľmi pozitívne. Seriál dosiahol rekordné čísla v účasti, 13 kôl Slovenského pohára získalo nového generálneho partnera BCF, na každých pretekoch sa zúčastňovala zahraničná konkurenia s bývalými medailistami z MS. Tento rok dokonca pribudli ďalšie dva Svetové poháre C2 v Udiči nielen pre mužov, ale aj pre juniorov. Dá sa povedať, že cyklokros má momentálne najlepšie fungujúci Slovenský pohár a najviac medzinárodných UCI podujatí zo všetkých cyklistických disciplín na Slovensku, vlastnú web stránku a mnohé iné veci. Za rok fungovania novej komisie, ktorej som predsedom, je to naozaj posun dopredu a som rád, že aj hnutie túto prácu oceňuje. Teraz najnovšie sa mi podarilo presadiť troch slovenských pretekárov Čaneckého, Vozára a Medveďovú do UCI cyklokrosového minikempu , kde budú mať možnosť spolu s inými vybranými 17 cyklistami získať najnovšie poznatky z oblasti trénovania v cyklokrose. Okrem šéfovaniu cyklokrosovej komisie som aj členom komisie cestnej cyklistiky, trénerom a manažérom CK BB, či pretekárom, mám trénerské aj rozhodcovské osvedčenie. V podstate sám seba označujem za psychopata, pretože naozaj nie je normálne, že toľko času a peňazí venujem rozvoju tohoto krásneho športu na úkor všetkého ostatného. Cyklistika je skrátka celoživotné postihnutie.

10. Okrem funkcionárčenia a pretekania často píšeš o cyklistike aj ako novinár.

Býval som dopisovateľom časopisu Pelotón, písal som veľa článkov na rôzne servery, či do novín, som členom Slovenského syndikátu novinárov. Snažil som sa aj touto formou šíriť osvetu o cyklistike a dávať ďalej vedomosti, ktoré som získal, či zážitky, ktoré som prežil. No už je toho na mňa veľa, nestíham robiť všetko, ako by som chcel, deň je príliš krátky. Ako veľké pozitívum v osvete o cyklistike vidím priame prenosy z Tour de France na obrazovkách STV, ktorých som bol aj ja spolukomentátorom.

11. Ako legendárne sa dnes považujú tvoje výjazdy do zahraničných "exotických" destinácií. Ako si prišiel k takému niečomu?

Ako som už spomínal, veľmi ma poznačilo Tour de Tunisia s Duklou. Keď sme rozbiehali CK BB,  či v časoch ŽP Športu, som si povedal, že niečo podobné musím ešte raz zažiť. Náhodou sa mi podarilo vybaviť preteky Tour de Guyane. Tam som spoznal Belgičana Freda Blankersa, ktorý sa stal naším novým priateľom a častokrát tímovým manažérom na zahraničných pretekoch. Bol to práve on, ktorý sa mi ozval a pozval ma do svojho tímu na nasledujúce preteky Okolo Maroka, Tour de Guyane, či Tour de Senegal. Tam som sa stretol s niekým podobným ako som ja, Thijsom Poelstrom, holandským cyklistom, o ktorom s určitosťou môžem tvrdiť, že pretekal v najviac krajinách na svete zo všetkých cyklistov. On založil Global cycling projekt, kde spájal cyklistov viacerých národností a pretekal na všetkých kontinentoch. S ich pomocou som sa dostal do tohoto kolotoča a začal som získavať kontakty a vedomosti. Navzájom sme si pomáhali a dokázali vybavovať množstvo pretekov v zahraničí. Častokrát pomohli oni mne, častokrát opäť ja im. Na pretekoch v Ázii, či Afrike stále stretávam tie isté tváre. Mám rád podobné destinácie, je tam úplne iná atmosféra ako v Európe.  Dnes v podstate neexistuje destinácia alebo preteky, ktoré by som nedokázal v UCI 2.2 kalendári vybaviť, no častokrát je to len o finančných možnostiach a často aj o časových možnostiach, nakoľko sme všetci pracujúci a času je žalostne málo. Získal som účasťou na pretekoch na ostatných kontinentoch veľmi mnoho. Prehľad, zmenil som totálne životné hodnoty, sú to skúsenosti, ktoré sa nedajú kúpiť. Obzlášť Afrika človeka poznačí na celý život. V Kamerune som bol 10 krát, v Senegale 2 krát, v Maroku 8 krát, v Burkine Fasso atď., atď. Je to veľká časť môjho života, neoddeliteľná časť.

12. Pretekáš snáď najviac dní v roku zo všetkých slovenských cyklistov, prezraď, ako sa to dá zvládnuť?

Keď som to tak rátal, tak pretekám vždy viac ako 100 dní v roku za posledné roky. Okrem domácich jednorázových pretekov je to vždy 4-5 dlhých, častokrát 10 etapových pretekov, či kompletná sezóna v cyklokrose. Z hľadiska prípravy, či výsledkov, to samozrejme nie je veľmi optimálne, no ja mám strašne rád preteky. Preteky a najmä etapáky, to je naozaj pre mňa dovolenka. Má to svoje čaro a ja využijem vždy príležitosť sa zúčastniť toľkých pretekov, koľko je len možné. Cítim sa tam dobre, prináša mi to pocit šťastia, aj keď už častokrát prichádza únava a pocit totálneho vyčerpania. Rovnako skvelý je cyklokros, je tam suverénne najlepšia zábava a je to skrátka super disciplína, určite by ju mal vyskúšať každý. Aj Peťo Sagan si užil v cyklokrose na reprezentačných výjazdoch kopec srandy a aj v krose získanou technikou dominuje v krkolomných dojazdoch. Samozrejme tréning je potrebný, no nebaví ma až tak, ako samotné pretekanie. Asi som už starý, ale treba telo do hrobu poslať zhumplované, tak mu skrátka dávam na pekáč. Ale aspoň s určitosťou môžem tvrdiť, že naozaj neviem, čo je nuda a veru televízor som nesledoval, ani si nepamätám.

13. Ktoré tvoje výsledky za tie dlhé roky si najviac ceníš?

Keď to tak rátam, v cyklistickom kolotoči som už presne 25 rokov. Nedávno som sa rozhodol zrátať kilometre a číslo už dávno presiahlo 300 000 kilometrov na bicykli, z toho je množstvo pretekových. Myslel som si, že sa mi nikdy nepodarí získať titul majstra Slovenska a šokujúco sme práve v roku 2013 získali zlato na Majstrovstvách Slovenska v časovke družstiev. Teda okrem ďalšieho striebra v časovke družstiev, keď nám titul unikol o tri sekundy, či bronzy z mladšieho dorastu a časovky dvojíc mužov už viac medailí z MSR nemám. Vyhral som veľa pretekov na domácej pôde, väčšinou v hromadných dojazdoch v Suchej nad Parnou, Jaslovských Bohuniciach, Trnave, Spišskej Novej Vsi či iných, no vnútorne si naozaj cením asi len víťazstvo na kritériu v Dudinciach, to malo pre mňa asi najväčšiu cenu. Nikdy som nezvíťazil na pretekoch UCI, či medzinárodných pretekoch, teda najlepším výsledkom zostáva druhé miesto v etape Tour de Kamerun a Tour de Enviroment v Guadeloupe, či tretie miesta z Tour de Senegal a Tour de Kamerun. Rovnako druhý som skončil v bodovacej súťaži o červený dres na Tour de Guyane. Veľmi by som si želal zvíťaziť na bulvári v Yaounde v Kamerune v záverečnej etape kamerunských pretekov. Nie je to nemožné, dosiahol to Milan Barényi, či Palčák, ja som sa tam vtlačil do desiatky už veľakrát, no víťazstvo by bolo pre mňa naozaj veľkým zadosťučinením a splnením sna vyhrať raz nejaké medzinárodné preteky. Táto legendárna etapa na africkom Champs Elysees by pre mňa znamenala viac, ako kdekoľvek inde na svete, no už pomaličky strácam vieru, že sa mi to niekedy podarí.