Denník z Fr.Guyany 8
Po náročnej etape do Reginy, mala čakať pretekárov „oddychová etapa“ z Montsinerry do Kourou.
Dva veľké okruhy a potom 4 malé okruhy cez „vesmírne“mesto. No všetci sa presvedčili, že to také ľahké nebude. Po prvom veľkom okruhu roztočili dva francúzske tímy kolotoč ako sa patrí na terezíne, a z pelotónu zostali len ruiny. Vpredu zostala 16členná skupina aj so žltým Guadeloupcom Genom, či „zeleným“ Lemoinom. No prekvapivo v prvej skupine chýbal priebežne tretí muž poradia Frederic Theobald či Nemec Ramler, rovnako aj Daniel Korevaar z Global cycling teamu. Teda sme sa pokúšali spoločne z Guadeloupom a Nemcami o dostihnutie vedúcej skupiny na silnom vetre no márne. Strata stále narastala, až sa zastavila v cieli na viac ako 5 minút a to aj napriek tomu, že okruhy v meste sa šli doslova a do písmena na krv, a ručička na tachometri klesala pod päťdesiatku len v ostrých zákrutách. Špurt pelotónu vyhral Geert, no i tak sme túto etapu nezvládli. Daniel sa prepadol na priebežné celkové 15 miesto. Cieľ bol v meste Kourou, ktoré je naozaj ako z inej planéty. Je tu množstvo vojakov vo veľkej vojenskej základni légií /vojenský stav kolíše na cca 25000 legionárov/, ktorí sa starajú o bezpečnosť v celej krajine, resp. misií na juhoamerickom kontinente, no predovšetkým o francúzske vesmírne centrum Arianespace. Tomuto je prispôsobené všetko v meste. Je tu množstvo reštaurácií, barov, McDonald či kasíno pre zábavu dobre zarábajúćich vojakov. Pekné ubytovne a hotely pri pobreží Atlantického oceánu len dopĺňajú „luxusnejší“ pocit pri celkovom pohľade na inak malé mestečko. Najväčšími objektami sú kasárne, ktoré zaberajú veľkú časť na pobreží. Po etape v cieli sa cítim dosť zle. Nič ma síce nebolí, ale cítim takú slabosť a únavu /akoby Marek Čanecký povedal sračkovosť v nohách/. Bol by som oveľa radšej keby ma nohy boleli, aspoň by som ich cítil. Po nejakej práci v dorážaní uniknutej skupiny som mal v závere čo robiť, aby som v silnom vetre v meste vôbec zostal v hlavnom poli. Dúfam, že to bude zajtra lepšie. Mnohí sa iste pýtajú, ako sa cíti pretekár počas resp. po takých dlhých etapových pretekoch. Samozrejme prvý deň vyzerá inak ako dni nasledujúce, no pokiaľ ide všetko ako má, telo sa dostane do takého tranzu, že v podstate každý deň dokáže ísť rovnako. Začiatky etáp sú vždy ťažké, no po chvíli sa to rozbehne a už je to lepšie. No niekedy príde na človeka kríza, ani nie bolesť, skôr malátnosť a únava. Moja skúsenosť je, že väčšinou dva dni po naozaj ťažkom výkone. Vtedy sa človek naozaj len modlí, aby nebola nejaká rozhodujúca etapa, lebo sa kľudne môže stať, na neschopnosť udržať rýchle tempo doplatí častokrát aj časovým limitom /viď príklad Jensa Voigta, na ktorého prišla podobná slabosť na Tour de France keď bol v žltom drese, a jednoducho nebol schopný udržať tempo a preteky dokončil až za časovým limitom/. Nech sa človek snaží akokoľvek, nedokáže sa dostať „do tepov“ a nohy sa jednoducho netočia. Keď sa toto podarí prekonať, väčšinou už je to na druhý deň lepšie. Preto aj jazdci na Tour majú problémy po dni voľna. Väčšinou idú v nedeľu kráľovskú etapu, a keďže je v pondelok voľno, doslova sa „rozsekajú“. V pondelok sa idú len ľahko previezť, a v utorok sa cítia zle, nohy sa im netočia, mnohokrát to pripisujú práve výpadku z tempa v deň voľna, no podľa mojich skúseností už začínam nadobúdať istotu, že je to práve tá slabosť, ktorá doľahne na človeka dva dni po maximálnom vypätí. Niečo podobné som si prežil dnes v etape do Kourou. Dúfam, že zajtra to už bude lepšie, čakajú nás dve poletapy. Doobeda 98km rýchla etapa do Matoury a poobede náročná zvlnená časovka jednotlivcov na 17km.
