Denník z Fr.Guyany 9
Tour de Guyane sa chýli k svojmu záveru. Na pláne bol predposledný deň pretekov.
Doobedňajšia poletapa je veľmi rýchla z Kourou do Matoury. Trochu som sa obával vetra, ktorý včera riadne zamiešal kartami, no tentokrát to nie je také hrozné. Od štartu unikla 5členná skupina. Opäť tam nikoho nemáme, skúšame to spolu s Orange doskočiť, no nejde to. Guadeloupe však pozorne kontroluje tempo a nedovolí skupine vzdialiť sa viac ako 1.5minúty. Tesne pred cieľom ešte poodskočí 5členná skupina aj so žltým Genom. Obe skupiny sa vpredu spoja no v zápätí opäť rozdelia, keď väčšina tých, ktorí tam boli už od štartu tempu nestačí. Snažíme sa skupinu aj s Holanďanmi Schnijpel team dostihnúť, už je len 5km do cieľa, no nestihneme to. Víťazí priebežný líder Martial Gene. Pelotón dorazí do cieľa so stratou 5sekúnd. V špurte pelotónu obsadil Geert druhé a ja štvrté miesto, keď som mal pozíciu výbornú, no nechal som si príliš ťažký prevod 53/11 do mierneho stúpania a tesne pred cieľom ma na prvej pozícii ešte preskočil Geert, Francúz Le Vesier a víťaz piatej etapy Marc Joseph. Škoda, že sme nedoskočili skupinku pred nami, nechýbalo veľa, takto sme skončili celkovo 7. resp. 9. Poobede nás čakala časovka jednotlivcov. Medzi poletapami sa snažíme nájsť nejakých domácich fanúšikov, kde by sme sa mohli osprchovať. Ideme na požiarnu stanicu. Tam sú požiarnici doslova nadšení, cyklistika je tu šport číslo jedna ďaleko pred futbalom, majú cca takmer stovku cyklistov v kat. muži, čo je pri permanentnej populácii 130 000 obyvateľov doslova až neuveriteľné. Počas Tour je polovica novín len o Tour, rovnako v televízii aj všetkých rádiách idú záznamy alebo priame prenosy. Preto sú domáci obyvatelia doslova nadšení, keď ich požiadate, či si nemôžte u nich v tieni domu prezliecť veci alebo sa osprchovať. Je to pre nich česť, ako by ich navštívil David Beckham. Osprchujeme sa a navrhneme požiarnikom, aby sa s nami odfotili. V tom zazvoní siréna a jeden hlási, že je niekde požiar. No ostatní sa veselo s nami fotia pred požiarnymi autami. Keď je po fotení, zrazu zmenia úsmev, začnú pokrykovať, naskáču do dvoch áut a zmiznú. Neviem, či sa mám smiať, alebo nie, lebo sa tvária veľmi vážne, no je mi to hrozne smiešne. Na stanici ako aj všade naokolí majú v klietkach vtáčikov. Dokonca chodia s nimi po meste či už pešo alebo na bicykli na prechádzku s klietkami. Jedna pani nám vysvetľuje, že to je veľké hoby Guyancov, a že je to veľmi drahé. Čudujeme, sa, čo je na tom drahé, keď takých vtáčikov tu lieta tisíce a klietky tiež nevyzerajú nejako luxusne. Pani sa zatvári vážne a povie, že taký vtáčik je veľmi drahý a že to stojí 3000euro, lebo že potrebuje stravu plnú vitamínov. To sa už ale neudržím, a vybuchnem od smiechu, ako aj ostatní. Pani nerozumie, prečo sa smejeme a je trochu urazená. Je to smiešne, ale takmer každý tu chodí s klietkou po meste, tak ako u nás so psíkom na vodítku. Keďže sú už veľmi veľké medzery medzi pretekármi v celkovom poradí, časovku idú naplno len tí, ktorí majú šancu sa v nej presadiť, resp. tí, ktorí sú v celkovom poradí vpredu. Keďže ja nemám absolútne žiadnu šancu, tak požičiavam svoje časovkárske riadítka Renemu Bunikovi, ktorý chce skončiť v prvej päťdesiatke. Zvláštny cieľ, ktorý sa mu splní do bodky, je 50ty. Víťazí opäť „žltý“ Martial Gene a len potvrdzuje, že je v životnej forme. Najlepší z našich je Daniel Korevaar na 34.mieste. Ja dokončujem tretí od konca 89ty, akurát v časovom limite. Mal som to celkom dobre vyrátané, ušetril som veľa síl. Budem ich potrebovať. Zajtra je dojazd na bulvári v Cayenne, kde budú tisícky divákov, a bude to také guyanské Champs Elysées. Už som tam skončil raz šiesty a rád by som stál na pódiu. Dúfam, že sa mi to podarí, alebo niekomu inému z nášho tímu.
