CK Banská Bystrica bude používať v roku 2015 bicykle Merida Reacto DA Limited

Home Reportáže z exotických pretekov Denník z Himalájí
Slovenčina (Slovenská republika)English (United Kingdom)

Denník z Himalájí

 Po roku sa opäť členovia CK Banská Bystrica vrátili do pakistanských Himaláji. Na tomto mieste budeme informovať takmer denne (podľa možnosti internetového spojenia) o bežných i tých výnimočných situáciách a zážitkoch z pakistanských Himalájí, nielen z pretekov, ale i zo zákulisia a priebehu výcvikového kempu.  (aktualizované 27. 09.)

 

 

Po vlaňajšom víťazstve Haringa vo všetkých troch etapách a rovnako celkovom víťazstve, druhom mieste v súťaži tímov, šiestom mieste Fraňa, desiatom Košúta a šiestom, resp. siedmom mieste Hanesovej a Vojtášovej v súťaži žien sa po roku opäť vracia CKBB do Himalájí.

"Na rozdiel od minulého roka sme boli oslovení organizátorom na výpomoc, resp. vedenie výcvikového kempu pred samotnými pretekmi. Vlaňajší kemp viedol náš priateľ, bývalý profesionál, účastník Tour de France, víťaz etáp na Okolo Švajčiarska, Okolo Mexika a iných významných pretekov, exčlen pro tímov Motorola či 7-eleven Nathan Dahlberg.  Keďže sa Nathan nemohol kempu zúčastniť pre rodinné povinnosti, prikývli sme na návrh organizátora pretekov Khurrama a tento rok povedieme výcvikový kemp pre pakistanských cyklistov my, ja so Zukou Vojtášovou. Kemp bude spočívať v desaťdňovom sústredení v údolí Kaghan Valley v mestečkách Shogran a Naran. Počas kempu prejdeme všetky okolité trasy, vrátane všetkých etáp pretekov Tour de Himalayas. Kemp začína v nedeľu, 9.septembra a končí v utorok, vtedy už začnú prichádzať zahraniční cyklisti, preteky odštartujú v piatok, 20.septembra. Kemp bude mať základňu v Shograne vo výške 2700 m. n m. Odtiaľ budeme vyrážať do okolitých kopcov. Zbytok slovenskej výpravy očakávame v Pakistane 15.septembra.  Deň pred začiatkom pretekov sa všetci cyklisti zúčastnia na športovom dni v miestnej základnej škole, ktorú vybudoval organizátor pretekov, Kaghan Memorial Trust, nezisková organizácia podporujúca deti v regióne postihnutom zemetrasením. Na Tour de Himalayas sa zúčastní 11 pozvaných päťčlenných tímov: Slovensko, Česká republika, Maďarsko, Škótsko, Anglicko, Dánsko, Holandsko, Pakistan, výber provincie Khyber Pakthunkwa, Sui Southern Gas Oil company team a Svetový výber. Každý tím má vo svojom strede troch mužov a dve ženy, okrem klasifikácie jednotlivcov sa každý deň počíta čas najlepšej ženy a dvoch mužov tímu aj do súťaže tímov. Medzi pretekármi budú okrem pätice CK BB Fraňo, Bátora, Viglaský, Vojtášová a Hanesová napr. účastníci MS v cross country, Čech Rauchfuss, či Holanďanka Turpin. Nechýbajú ani medailisti zo svetových súťaží v 24hodinových pretekoch MTB, či exprofesionál v cestnej cyklistike Soren Pettersen. Po vlańajšom úspešnom vystúpení slovenského tímu som dojednal s organizátorom i účasť Čechov a Maďarov, uvidíme, ako obstoja v tomto špecifickom podujatí. Mojím tajným koňom pre celkové poradie je Bátora, verím, že zopakuje vlaňajšiu dominanciu Haringa. Vlani sme si vybudovali skvelé renomé a sme považovaní za favoritov, hlavne spôsob Haringovho víťazenia bol medializovaný, nasadil latku vysoko. Rovnako určite pomôže výrazne nielen mne, ale aj Zuzke Vojtášovej dlhý pobyt pred samotnými pretekmi. Preteky sú vo veľkej výške 2700 až 4200 m. n m., takže aklimatizácia, resp. skúsenosti v podobných podmienkach sú mnohokrát dôležitejšie ako samotná výkonnosť." povedal na margo podujatia Martin Fraňo

1.deň (Zuzana Vojtášová)

„Lufthansa štrajkuje, ale vás sa to tuším netýka“ – SMS od mamy ma zastihla v 1.deň dovolenky po ľahkom tréningu v cukrárni na Sliači.   Ale práveže sa nás to týkalo.  Vlani sme leteli cez nízkorozpočtovú spoločnosť do Liverpoolu, spali v neďalekom meste u Bystričana Milana Sihelského, ktorý nás následne zaviezol na letisko v Manchestri.  Tento rok sme sa rozhodli veci nekomplikovať a radšej si priplatiť za letenku priamo do Manchestru.  Zdá sa, že voľba dobrej značky aerolinky v podobe Lufthansy nemusí byť vždy tá správna voľba.  V pondelok bolo zrušených asi 30 letov vrámci celej Európy, medzi nimi aj naša spiatočná linka.  V utorok nadránom, pred cestou na letisko ešte kontrolujeme aktualizácie, zrušených je zhruba 50 letov, ani jeden z našich medzi nimi zatiaľ nie je.  Keď vidím zamestnancov letiska, vždy sa čudujem ako môžu za ich nesamostatnú robotu v korytnačom tempe pýtať neustále zvýšenia platov. Check-in vo Viedni prebehol až nadmieru rýchlo, jediným prekvapením bol príplatok 10€ k pôvodne avizovaným 50€ za prepravu bicykla.  Ide o poplatok za vytlačenie prepravného lístka pre bicykel, nie za prepravu samotnú.  Hmm, takže už ani bicykel nemôže letieť bez vlastnej letenky. Nasleduje nudná cesta Viedeň-Dusseldorf-Manchester, dúfame že náš spoj z Nemecka tiež nebude medzi zrušenými. V Manchestri, tušiac, že nás čakajú problémy s prepravou bicykla, na k slečne na check-in s neodbytným úsmevom na perách dostávame dokonca 15min. pred oficiálnym otvorením registrácie. Samozrejme o preprave bicykla v systémoch nie je ani zmienka. Nikdy nie je, vždy si precvičujeme angličtinu a naše soft skills ako citový nátlak, neskôr prechádzajúci do výhražiek na adresu slečny za prepážkou prípadne aj celej aerolinky a rozhorčene sa tvárime, že nikto iný na celej zemeguli nám predtým také problémy nerobil. Asi nám to ‘nezožrali’, zamestnanci letiska sú tiež dobrí v blafovaní.  Po hodine čakania na manažéra č.1, ktorý nie je dostatočne oprávnený vo veci rozhodnúť čakáme ďalšiu polhodinu na manažéra č.2. Ten s úsmevom na perách odpovie že v lietadle nie je dosť miesta pre náš bicykel. Po zmienke, že Air Blue je hlavným sponzorom pretekov sa zasmeje a povie “tak potom je to OK”.  Slečne na check-ine to ale nestačí, a tak čakáme ďalšiu takmer polhodinku na oficiálne písomné potvrdenie. Manažérovi č.2 ešte nahlásiť termíny odletov pre zvyšok našej posádky a pre českú výpravu, aby im nerobili problémy či už s platením, ale najmä s prepravou samotnou – lietadlo je menšie, je riziko, že v batožinovom priestore nebude rezervovaného dostatok priestoru pre všetky bicykle.  Podala som mu vytlačené lety, aby si to prefotil alebo odpísal.  S veselosťou jemu vlastnou sa vynašiel a odfotil si to do svojho Black-berry.  Ku kopírke by musel prejsť dva kroky navyše. Samotný let do Islamabádu je bezproblémový, aj keď mierne dlhý, s medzipristátím na dotankovanie v Turecku. Celkovo sme cestovaním strávili 1,5 dňa.  

Po pristátí v Islamabáde som sa chcela osviežiť, trochu opláchnuť a najmä umyť si zuby na letiskovom záchode.  Na letiskovom záchode ma privítali štyri ’hajzel baby’, celé šťastné, že tam niekto zavítal. Jedna otvárala a zatvárala dvere aby náhodou skulinkou cez dvere nezahliadol nejaký muž ako si umývam ruky. Druhá za mnou bežala do kabínky s toaletným papierom, ďalšia za mnou chodila a hovorila mi “you are beautiful”.  Asi ju fascinovali moje rasta tepláky. Štvrtá ‘hajzel baba’ v ten deň nemala uplatnenie, asi mala day off. Domáce ženy sa zväčša na verejnosti zdržiavajú v ústraní a v skupinkách. Že to bude zrovna na záchode by som ale nečakala – má to ale logiku, celkom isto tam neprídu do kontaktu so žiadnym mužom. Ak teda zrovna neupratujú niekde na letisku, zdržiavajú sa spolu na záchodoch.

V príletovej hale nás už netrpezlivo očakáva dobrovoľníčka z Holandska, Leonie, ktorá bude až do marca zháňať peniaze pre mimovládku Kaghan Memorial Trust.  Práve pre zvýšenie povedomia o činnosti tejto spoločnosti sú preteky Tour of the Himalayas organizované, sú medializované v mnohých zahraničných médiách.  Predsa len, nie je bežné zorganizovať v Pakistane podujatie pre 40 zahraničných cyklistov, z toho niektorí dokonca prídu priamo z Majstrovstiev Sveta v XC, takže ide o profesionálov, pre médiá sú to zaujímavé informácie.  Zrejme aj pre extrémistické skupiny, z tohto dôvodu sú preteky medializované až 1 deň pred ich samotným štartom – do údolia Kaghan je ťažký prístup, oneskorená medializácia by mala zabrániť organizovaným skupinám v ich prípadnej záškodníckej činnosti. Cestu z letiska aj ubytovanie dobre poznáme z vlani, nefotíme už ako japonskí turisti. Poobede dáme krátkeho šlofíka vediac aká náročná noc nás čaká.

2.deň

Hlavný organizátor, riaditeľ, majiteľ Tour of the Himalayas, Khurram – jemu samému sa páči oslovenie ‘boss’, je muž nadmieru spoločenský. A asertívny. Khurramovi sa neodvráva.  

Po náročnej noci a cestovnej únave bez problémov zvládame vstať až o 2. poobede.  Keďže pršalo a je riadne mokro, ideme sa len na pol hodinku prebehnúť. Skontrolujeme rezervné bicykle, ktoré tu stáli pohodené od vlaňajších pretekov – ja zvládam nafúkať kolesá, Martin mení defekty, maže a mení lanká, robota na niečo vyše hodinky. Večer idú 2 z dobrovoľníčok pracujúcich v KMT do „French Clubu“ (francúzsky klub) cvičiť.  Má to byť elitný klub vo vlastníctve a aj prevádzkovaný Francúzskou Ambasádou v takzvanej „Red Zone“ v Islamabade (červená zóna).  Enkláva Red Zone mi pripomina Západný Berlín pred ’89 – je to uzatvorený priestor kde sa nachádzajú všetky veľvyslanectvá, ubytovacie zariadenia pre pracovníkov veľvyslanectiev a objekty prevádzkované veľvyslanectvami ako športoviská, bary atď.  Objekty sú obohnané vysokým ostnatým múrom, rovnako aj vrámci tejto Červenej Zóny sú niektoré úseky samostatne ohradené.  Každé veľvyslanectvo je opäť ohradené samostatne, ako inak, vysokým ostnatým plotom, všade závory a stovky policajtov a ochranky. Zamestnanci veľvyslanectiev tu žijú, pracujú, chodia do reštaurácií, príležitostne aj nakupujú v mini obchodíkoch. Smutný pohľad umocnený tým, že sme tam boli večer potme.  Do fitnescentra French Clubu sa baby nakoniec nedostali kvôli dopravnej zápche, na našu žiadosť sme sa tam ale neskôr zastavili na jedno pivko. V reštaurácii French Clubu a podobných iných klubov sa stretáva tá pravá európska a svetová smotánka, ktorá v mnohých prípadoch nevyjde za brány tejto červenej zóny a po návrate domov hovorí ako statočne čelila nástrahám Pakistanu v srdci samotného Islamabádu. Do Červenej Zóny sa bez ohlásenia vopred dostanú iba cudzinci, po preukázaní pasom. Domorodci sa musia nahlásiť vopred, v prípade návštevy ambasády v niektorých prípadoch až 48 hodín vopred.   Do niektorých z klubov sa nedostanete ak nie ste občan tej danej krajiny (údajne anglický je taký striktný), prípadne ak nezaplatíte drahé ročné poplatky.  Francúzsky Klub je podľa slov našich sprievodkýň asi najdostupnejší a je aj pre nečlenov – tí akurát platia o 1/3 vyššie ceny ako členovia a v niektoré dni majú obmedzené využívanie plavárne a pod. 

3.deň

Tretí deň viac-menej kopíruje ten predchádzajúci – prší, tak dospávame cestu a prvú „pakistan night“ a nadspávame nadchádzajúcu. Ľahký výklus v okolí, Martin vyzerá pre domorodcov ako mimozemšťan, lebo nemá nič na behanie, tak behá v cyklistickom drese a kraťasoch. Nasleduje poznávací výlet do novobudovaného multifunkčného komplexu CENTAURIUS.

Khurramov priateľ a teraz už aj náš, Shabaz, je šéfom celého projektu, má však na starosti najmä obchodnú stránku veci. Trochu pracovne povyzvedám aké sú bežné vyťaženosti hotelov v Islamabade, aká je návratnosť podobných investícií a pod.  Nadobúdam pocit, že sa tu naozaj podniká ľahšie, predsa len je to dané veľkosťou krajiny – pri 180 miliónoch obyvateľov sa už niekto nájde kto sa príde ubytovať. Islamabad je aj dôležitým miestom z politického pohľadu – samozrejme je to hlavné mesto a sú tu všetky ambasády. Na budúci týždeň bude v meste na 2 noci aj Vladimír Putin.  Nechcem si ani predstaviť aká bude ochromená doprava.  Keď sme sa včera snažili dostať do Francúzskeho Klubu, bola zastavená doprava na niektorých uliciach kvôli presunu kolóny áut premiéra.  Asi sa vracal domov z večere.  Takže keď je toto miesto bezpečné pre Putina, nemyslím, že o nás by sa niekto zaujímal.

Bez kávičky pripravenej jedným z chlapíkov v tíme sa nepohneme ani na krok.  Ako v celom Pakistane, aj tu pozostáva káva z Nescafé s mliekom. Hovoríme, že je slabá, také kapučínko – spôsobíme rozhorčenie v celej kancelárii, típek si vraj na nej dal výnimočne záležať, a vraj je extrémne silná, tak ju so smiechom vychválime do nebies. Smejeme sa že to bolo kašmírske kapučíno laté – chlapík čo ju varil sa totiž prisťahoval z Kašmíru. Samozrejme popiera akúkoľvek nevraživosť medzi Pakistancami, Indami či obyvateľmi sporného územia Kašmíru, vojna sa vedie už 50 rokov výlučne na papieri prípadne podporovaním separatistických a iných záškodníckych skupín.

Tešíme sa ale najmä na samotnú prehliadku staveniska CENTAURIUSu – ide o podobný projekt ako máme v Bratislave (len asi na o 3 levely vyššej úrovni), tri veže z ktorých 2 sú určené na bývanie, 1 na administratívu.  Ďalšia, 4. veža pribudne do 2 rokov, a bude v nej 7 hviezdičkový hotelový komplex.  Budovy budú prepojené 5 podlažným obchodným strediskom so značkami príznačnými pre vyššiu klientelu ako IWC a pod. Veľkosť jedného podlažia 125.000m2. 

Bolo veľmi zaujímavé pohybovať sa po stavenisku kde sa bežný smrteľník nemá šancu dostať pokiaľ zrovna nerokuje o prenájme priestorov v susedstve Hugo Boss, alebo neplánuje kúpiť apartmán v hodnote okolo 300tis€.  Najsuper zážitok bol vyviesť sa pracovným výťahom do vzorovo vybaveného apartmánu na 30.poschodí ako VIP hosť.  To sú veci, ktoré na Slovensku nemáme šancu zažiť.  Rovnako večerať s ministrami a podobne, to zažívame iba na týchto „výjazdoch“ vďaka tomu, že väčšina cyklistických federácií je veľmi úzko previazaná a podporovaná vládou, resp. ide o preteky robené filantropmi z významných podnikateľských kruhov.  Zaujímavosťou ešte k samotnej stavbe je, že bola projektovaná tou istou spoločnosťou, ako aj aktuálne najvyššia budova sveta Burj Kalifa v Dubaji a je financovaná z peňazí saudskoarabského konzorcia.

Po kultúrnom vyžití opäť nasleduje práca – zháňanie šuplery na zmeranie stavu reťazí na erárnych bicykloch, či nie sú veľmi vyťahané.  Obrázok šuplery sme našli na nete, vytlačili a ukázali šoférovi čo potrebujeme.  Na všetko prikyvuje „yes madam“, ale očividne nepochopil čo to je za nástroj, lebo nás zaviedol do obchodu s počítačmi.  Predavač v predajni počítačov sa súcitne pousmial a nasmeroval ho na miestny trh, kde hneď v prvom železiarstve o rozlohe 3x3 metre x 5m na výšku za necelých 5€ šupleru zakupujeme pre blaho pakistanských cyklistov.  Vyťahaná reťaz bola iba na 1 bicykli, myslím, že nie sme ďaleko od pravdy, ak si tipneme, že na tomto bicykli vlani trénoval a pretekal ex-profík Nathan Dahlberg, nezničiteľný muž a riadne miesiželezo, je to taký novozélandský Robo Glajza.


4.-6.deň, Tréningový kemp

„Pani kam sa zberáte? Nie ste vhodne oblečená“ – tak a je po tréningu. Na bicykel sme sa nedostali odkedy sme v Islamabade kvôli zlému počasiu, tak chodíme behať. Dnes si chcel Martin prispať pred 6-hodinovou cestou do hôr a samej sa mi nepodarilo nepozorovane vykĺznuť z Khurramovej rezidencie. Ísť behať s ochrankou na aute mne za zadkom sa mi zrovna nechce, rovnako nie som naklonená ani behaniu vrámci jeho areálu, takže zase day off. Aj to sú reálie moslimského sveta pre ženu respektíve pre zahraničného turistu

Žena v Pakistane sa teší veľkej úcte, ale zároveň je aj veľmi limitovaná.  Muži sa správajú milo, galantne, väčšinou údajne aj v súkromí. Je to ale na úkor osobnej slobody, ženy majú veľké obmedzenia v tom čo môžu a nemôžu robiť, kam môžu ísť a s kým. U cudziniek to platí dvojnásobne, čisto z bezpečnostných dôvodov, nie z dôvodu zachovania cti rodiny.  V niektorých provinciách sa stále vykonávajú popravy žien, ktoré mali svojim spôsobom ohroziť dobré meno mužskej časti rodiny. Zväčša sa jedná o nižšiu spoločenskú vrstvu, ale je to bežne tolerovaná prax. Úmrtie sa následne ospravedlňuje úrazom alebo nehodou, pred súd sa dostane málokedy. V provinciách kde sa pohybujeme my od týchto praktík upustili, môžeme teda s organizátormi zvesela žartovať a navzájom si zo seba uťahovať bez rizika následkov. Organizátori, sponzori a hostia pretekov sú vysokopostavení Pakistanci, od vážených podnikateľov až po ministrov športu, tí sú pro-západne vychovaní pokiaľ ide o spoločenské správanie.

Cesta do hôr je aj napriek pomerne prázdnym cestám – zrejme kvôli víkendu – pomalá.  Z Islamabádu síce vedie 5-prúdovka, neskôr prechádzajúca do Kashmir Highway (Kašmírska diaľnica – ide o dvojprúdovku), z ktorej odbočíme na Karakoram Highway (známa Karakoram cesta, ide už o klasickú provinčnú cestu, nie dvojprúdovku).  Cesta je však spomaľovaná miestnou zvláštnosťou, semaformi na diaľnici, a ostrovčekmi na otáčanie, ktoré sú logicky v rýchlom pruhu. Na červenú sa tu na rozdiel od mnohých iných krajín nechodí, rovno sa obchádza celá križovatka po krajnici. Na neskorý obed sa zastavíme v meste Abbotabbat, kde mali vlani údajne zabiť Usámu bin Ládina. Nikto tu tomu neverí, a vlastne ani vo svete nie. Jeho údajný dom mal byť dlho strážený, bez prístupu verejnosti a médií a neskôr ho plánovali zlikvidovať aby sa z neho nestalo pútnické miesto a destinácia pre turistov. Miestna napodobenina McDonalda je pomerne drahá a hranolky a nápoj o polovicu menšia – menu stálo skoro 3,50€, čo je pre miestnych zrejme na úrovni lepšej reštaurácie. Oceňujeme, že kurča v hamburgeri ale nie je pomleté, ale klasický kurací rezeň.

 

Nasledovný deň – v 1. deň tréningového kempu – je ráno pekne, rýchlo teda skladáme bicykle a vyrážame po asfaltke dole do dediny. Po zvážniciach sa ísť nedá, sú úplne rozbahnené, bahno je klzké, lepivé. Zašli sme ešte kúsok do doliny, zopár obligátnych fotiek na nie zrovna najbezpečnejšom moste z hľadiska jeho stavu a čaká nás cesta späť, z toho väčšina v riadnej ‘stene’. V kempe sú zatiaľ iba Austrálčan Matt a Pakistanec Asad, ktorý mal aj z dnešného ľahkého tréningu majstrák. Snáď ho nadšenie a forma neopustí po 2 týždňoch. Matt to bude mať trošku ťažšie, jazdí len pre radosť, nemá ani nášlapné pedále, čo v tomto teréne znamená zosadnúť aj na úsekoch, ktoré by sa normálne dali výjsť. Vpredu má len 1 pastorok, vzadu 7-kolo. No bude asi hodne tlačiť. Prišiel sa sem pripraviť na polmaratón, takže prípadné tlačenie mu na entuziazme neuberá. Poobede ešte v daždi vyrážam s Mattom na krátky beh hore zvážnicou. Je naozaj riadne rozbahnená, koľaje po džípoch znemožnia prípadnú jazdu na bicykli aj v suchších úsekoch. Večer prichádzajú 2 pakistanskí jazdci.

2. tréningový deň nás víta riadne daždivé počasie, leje celú noc a celé doobedie, na bicykel to nie je. Matt by šiel rád, hovorí, že veď to je len dážď, neroztopí sa, iba trochu zmokne. Je asi 15 stupňov a husto prší. Pred obedom prichádzajú ďalší pakistanskí cyklisti. Vyrážeme opäť behať, tentokrát sa pridáva aj Martin a Pakistanec Tahir ak som si dobre meno zapamätala, ideme takmer na vrchol stúpania prvej etapy, beh trvá takmer hodinu. Tahir ide šrot od pásky, za chvíľku sa však zrúti a nasadne na sprievodný džíp, ktorý ho časť cesty hore vyvezie, dole sa rozhodne, že to už zvládne po svojich. Beží v cyklistickej kombinéze a v lacných čínskych teniskách po bahne a kameňoch. Tie sa mu po ceste späť rozpadnú, odpadáva mu jedna podrážka. Pristaví sa, odtrhne ju a šmarí do kriakov. Bez podrážky dá polovicu klesania po kameňoch. Začínam mať pocit že som pudingáč.

Poobede je stále premenlivé počasie, hustý dážď striedajú slabšie prehánky, chvíľami je bez dažďa. Na bicykel to ale stále nie je, tak vymýšľame alternatívnu aktivitu, posilňovanie cviky a rovnovážne cvičenia v jedálni. Vypýtala som deky, na ktorých budeme cvičiť – deky nechcú dávať na zem, tak ich podkladajú modlitebnými koberčekmi, s čím nie sú veľmi stotožnení. Nakoniec celí štastní modlitebné koberčeky vymieňajú za fóliu. 10 minút pred začiatkom cvičenia prestáva husto pršať, rozhodneme sa v miernom daždi zozjazdovať aspoň 10km dole do dediny a vyšľapať si späť na hotel. Tu asi prenechám slovo Martinovi na zhodnotenie úrovne cyklistov v kempe a ich vybavenia: „Stúpanie z Kiwai do Shogranu má asi desať kilometrov, no je tam prevýšenie tisíc metrov, zhruba z 1500m.n.m. do 2500m.n.m., v najstrmších úsekoch je stúpanie až 23% ako ukazuje prístroj I-bike. Trvá pri ostrejšej jazde hruba hodinu. Absolvovali sme ho aj včera cestou späť z tréningu, no teraz je nás o päť nových kusov viac, prestíž je väčšia, navyše prší a viac sa šmýka. Dole všetkých upozorním, že s tréningom začíname, a že preteky sú až o dva týždne, takže ideme tak na 80%. Toto samozrejme neodradí nikoho, ráno odmietli ísť s nami hodinku behať, šetrili sa na svoj vnútorný „Majstrák“, takže každý ide šrot od štartu. Väčšina z nich však má slabšiu výkonnosť a aj techniku jazdy, a pomaličky v kóme odpadajú. V čele zostane len Sabir a Asad. Naťahujú sa medzi sebou a chcú sa ma zbaviť. Obaja sú vcelku dobrí, Sabir je Majster Pakistanu na ceste, Asad je najlepší profi jazdec armády, obaja majú vcelku slušné hliníkové bicykle a ako jediní z Pakistancov aj nášlapné pedále, sú o triedu lepší ako ostatní. Asad tento súboj vyhráva, príde zhruba minútu pred nami, Sabir sa ma snaží zbaviť, nastupuje mi, darmo mu hovorím, take it easy, ide do zrútenia. Uvidíme, dokedy im tento entuziazmus vydrží. Večer ich čakajú stabilizačné cviky a snáď zajtra absolvujeme aj dlhší tréning na bajkoch.“

Večerné stabilizačné cvičenia sú naozaj zábavné. Pakistanci sú slabučkí a antimotorickí, ťažko chápu vôbec princípy cvičení, no snáď sa to zlepší časom. Po polhodinovom core cvičení majú stabilizačné svaly rozbité našrot. Nasleduje výučba strečingu, čo je ešte väčšia výzva, aby vôbec pochopili princíp, no snáď im to niečo dalo, ďalšie dni budeme v podobnom duchu pokračovať.

7.-8. deň

Aj napriek nepriaznivej predpovedi počasia sa zobúdzame do slnečného a jasného 3. tréningového dňa. Terén je stále blatistý, tak sa púšťame kam inam ako jedinou asfaltkou do údolia a následne hlbšie do údolia. Cez betónový most sa dostávame na druhý breh, na ultra strmú šotolinovú cestu. Po kiláku sa síce zvoľní, pre väčšinu pakistanských cyklistov je však stále nezjazdná a tréning sa mení pre väčšinu na hľadanie optimálnej formy tlačenia bicykla. Zozadu kričím nech sa mi v stojke odstúpia, že ja si to vyjdem, samozrejme nie sú na také niečo zvyknutí, myslia si že sa asi rozprávam s niekým iným (hmm?!), a tak som nútená tiež zoskočiť aj v úsekoch ktoré sa dajú s troškou techniky a rovnováhy vyjsť. Začínam mať pocit, že som super technický jazdec. Po polhodinke sa otáčame a vraciame sa. Pri ostatných nadobúdam pocit, že zjazd je moja silná stránka. Tí, čo ma poznajú, sa teraz minimálne pousmiali. Na konci zjazdu nájdem bezmocného Azara s bikom hore kopytami. Pri akejkoľvek príležitosti obracajú bajk hore kolesami. Azar je profík z armády. Behom minúty vyriešim problém so zapadnutou reťazou a takmer namotaným šaltrom. Začínam nadobúdať pocit, že som aj zručný mechanik. Som rada ak som opäť niekomu vylúdila úsmev na perách. Nevedieť aká je realita, dnes bol ‘deň D‘ na zvýšenie môjho ega.

Cestou späť sa v štvorici odpájame a ideme pozrieť do školy, stihneme ešte polhodinu vyučovania. Sadáme si medzi detváky do maličkých lavíc, milý zážitok. Deti ani lokálne učiteľky nehovoria až tak dobre po anglicky, a tak stále dookola odpovedáme na otázky aká je naša obľúbená farba, obľúbená hra, ako sa voláme a odkiaľ sme. Martin medzitým zvádza majstráky cestou späť na hotel. My sme kvôli zdržaniu v škole vyrazili neskôr, Matt sa rozhodol ísť na džípe, má toho na dnes dosť. Hovorím nech ho zavezú, ja pôjdem s dvomi domorodcami na bicykloch, budem v poriadku. Nemôžu, majú príkaz ma ako zatiaľ jedinú zahraničnú ženu chrániť. S polomŕtvym Mattom na korbe sa za mnou šarpú vyše hodiny cestou na hotel. Aby sa nenudili, vypýtajú si môj foťák, že ma cestou pofotia. Zo 100 záberov bolo 90 rozmazaných a na 5tich boli fotení oni navzájom so samopalmi. Oni sú „Anti-terrorist Commando“. Bez srandy, majú to na tričkách.

Myslím, že aj Martin mal dnes celkom dobré zážitky, pred večerou sa smejeme na dnešnom dni: „Pakistancov môžem rozdeliť do dvoch skupín. Traja sú veľmi dobrí fyzicky, sú to profesionálni cyklisti, ďalší sú aj technicky, ale hlavne fyzicky o triedu slabší, je to dané aj tým, že spomínaní traja sú profíci, jeden je člen armádneho strediska, ktoré má zhruba 20 pretekárov, ďalší dvaja sú členmi WAPDA (štátna spoločnosť spravujúca vodné zdroje a elektrárne), v tomto tíme ako sa dozvedám je 40 cyklistov. Plat cyklistu je tu 400-500 dolárov. Nie je to veľa, ale dá sa z toho vyžiť, treba brať aj do úvahy, že častokrát ženy v krajine nepracujú a z jedného platu treba uživiť rodinu, ktorá má často päť i viac detí. Vo veľkých mestách sú ceny ako u nás i vyššie, no v menších je to relatívne v pohode. Okrem týchto dvoch zoskupení sú v krajine ešte dva cyklistické tímy, ktoré majú profesionálnych cyklistov a to štátne železnice a Sui Southern Oil company (petrochemická spoločnosť). Obe majú zhruba 15 cyklistov. Zaujímavosťou je i to, že keď cyklista skončí svoju kariéru, okamžite mu dajú iné miesto vo firme a teda má zabezpečenú aj budúcnosť. Je na pováženie, že v takto málo rozvinutej cyklistickej krajine je takmer sto profesionálov, čo sa cyklistkou živia, aj keď tu majú len jedno veľké podujatie, Tour de Pakistan, resp. Juhoázijské hry, či Majstrovstvá Ázie. Slovensko, aj keď dosahuje výborné úspechy v porovnaní s Pakistanom má cyklistov, ktorí sa tým uživia len 11. Veľmi smutné konštatovanie. Tiež je zaujímavé, že na Majstrovstvách Pakistanu v cestnej cyklistike (pretože Tour de Himalayas sú jediné preteky MTB v širokom okolí) sa zúčastňuje len 48 vybraných cyklistov. Každý zo štyroch profitímov plus štyri deparmenty postavia najlepších 6cyklistov. Bojuje sa o tituly v časovke jednotlivcov, časovke družstiev (vždy šestica pretekárov) a pretekoch jednotlivcov a to vždy na tej istej trati. Dvaja pretekári z WAPDA tu v kempe sú Majstrami Pakistanu na ceste, jeden je aj juhoázijský šampión, no chýba im technika, no nechýba im odhodlanie. Viackrát idú v strmom stúpaní, keď ich trošku rozhodí a padnú na zem ako podťatí. Už majú veľa malých zranení po lakťoch a kolenách z pádov v stúpaniach, no pomaličky sa zlepšujú. Večerné stabilizačné cvičenia im pomáhajú a sú odhodlaní a chcú sa zlepšiť a strašne súťažia medzi sebou. Som si istý, že tento desaťdńový kemp im dá strašne veľa najmä po technickej stránke.“

9. deň až posledný deň pred pretekmi

V prvom rade sa ospravedlňujem za neaktualizovanie denníka a neprinášanie nových informácií, viem, že viacerí z Vás sem často chodili a boli zvedaví na zážitky a na informácie z bežného života ľudí z vzdialeného Pakistanu. Dôvodov na neaktualizovanie denníka je viac, jeden prozaickejší ako druhý. Medzičasom už ale asi väčšina z Vás vie, že preteky sa nekonali, v noci pred pretekmi sme boli eskortovaní viac ako 100 ozbrojenými vojakmi z elitných jednotiek /Elite force/ do hlavného mesta Islamabádu, kde sme v zlatej klietke 5* hotela Marriott strávili regeneračný pobyt pri bazéne a v miestnom bare a z okien pozerali na lietajúce vrtuľníky a dym z násilných protestných aktivít proti zverejneniu hanobujúceho videa o prorokovi Mohamedovi. Vyjadrenie k nekonaniu pretekov a k samotným dôvodom prenechám v závere na Martina, ktorý sa pod rúškom tmy  s organizátorom pretekov dozvedel asi najdôveryhodnejšie informácie o prípadných hrozbách, kvôli ktorým nás eskortovali.

Počas nášho pobytu v 2. hoteli v obci Khanian spadajúceho do siete Arcadian, ktorú prevádzkuje organizátor pretekov, sme nemali prístup na internet, dokonca ani na mobilný signál. V celom údolí Kaghan sú od jarnej kalamity problémy s dodávkou elektriny, štátny elektro podnik WAPDA dodáva elektrinu iba 3 hodiny denne, aj to sú časté výpadky. Problémami s nedostatkom elektriny trpí celý Pakistan, na možný výpadok elektriny upozorňujú dokonca aj v 5* hoteli Marriott. Hotely majú teda vlastné generátory a vyrábajú si elektrinu podľa potreby. Takže počas tých pár hodín keď sme boli na hoteli, a zrovna išla šťava, snažili sme sa tento čas využiť na sušenie prádla malým elektrickým sušičom (dôvod nepísania č.2 kedže som ako vždy zabudla na cestu zobrať rozdvojku – sušenie prádla dostalo prioritu). Najhlavnejším dôvodom, prečo sme na internete nezverejnili žiadne informácie ani po ubytovaní v civilizácii –v Islamabade- kde bol bezproblémový a rýchly internet bolo, že sme nechceli aby sa o incidente dozvedeli naši rodičia. Čím menej dní sa boja, tým lepšie, takže pre blaho našich rodičov sa ospravedlňujem za neaktualizovanie webu.

Veľa možností na tréning v okolí hotela v Khanian nie je - kamkoľvek sa pohnete, musíte vystúpať 300-400 výškových metrov aby ste sa dostali na zvážnicu. Počas 6 dní tu strávených sme stihli obísť obe etapy, ktoré sa mali konať hlbšie v údolí. Mali sme veľké šťastie aj na počasie – raz sme mali na tréningu azúro pričom na hotely celý deň pršalo. Dvakrát sme stihli prejsť najdlhšiu a z hľadiska prevýšenia najnáročnejšiu etapu z Jalkhadu vo výške 3.200m.n.m. na Babussar Pass vo výške 4.200m.n.m. Prvý deň sme sa rozhodli poňať hravo a počas takmer 30km stúpania sme vyhlásili 3 šprintérske súťaže. Musím sa pochváliť, že som v dvoch skončila na 2. mieste. V jednej nedopatrením, lebo väčšina Pakistancov si myslela že si robíme srandu, keď chceme po nich, aby šprintovali do kopca a v poslednom šprinte som bola 2. vďaka tomu, že Pakistanci síce majú veľmi dobrú silu a výkonnosť, ale absolútne žiadne zrýchlenie. Na krátkej asi 200m trati ma preliezol tesne pred páskou Ibrahim, na moju hanbu musím dodať, že bol bez nášľapných pedálov. Celkovo som v súťaži obsadila nepopulárne 4. miesto (ja hovorím, že 1. miesto za pódiom) a víťaz sa večer tešil z palaciniek ako bonus k večeri.

Veľmi ma tešilo, že reagujem dobre na nadmorskú výšku. Vlani som mala s aklimatizáciou mala veľké problémy, teraz okrem jedného šprintu, som ešte problémy nemala. Aj dunenie v hlave mi ustupovalo vždy do jedného dňa – výhodou bolo aj nižšie položené ubytovanie, vo výške necelých 2.000m.n.m., pričom sme vždy trénovali vyššie a iba v tréningovom tempe. Povzbudená dobrou aklimatizáciou som sa na druhý deň tréningu na Babussar snažila držať Martina a jeho prvej skupinky v ostrejšom tempe. Hore som sa ešte vyštverala, ale cestou späť, pár kilometrov od džípov som zase raz lapala po dychu, a nebolo to z úchvatných výhľadov. K džípom ma doslova dotlačil Haroon, celou cestou sa ma snažil povzbudiť elektrickou trúbou čo mal na riaditkách, lebo vedel, že sa vždy začnem smiať keď ju pustí. Trúbu mi sľúbil doniesť pre celý tím na konci pretekov. To sme ešte netušili v akom chvate sa budeme lúčiť, a že preteky nebudú. Slovo ale dodržal, a po armádnom jazdcovi Asadovi nám ich doručil počas nášho pobytu v Islamabáde. Poslal 15 elektrických trúb pre skoro všetkých zahraničných pretekárov, čím všetkých dojal, nikto to nečakal. Aj to poukazuje na pohostihnnosť miestnych ľudí, vedel že nás to poteší, tak našiel spôsob ako to zabezpečiť. Trúby sa tak rozliezli od Veľkej Británie až po Austráliu. Môžete sa tešiť v krose ako Vám bude náš oddiel vyhrávať a snáď aj udávať tempo. Keď som sa trošku rozdýchala, mi náladu dvihli Elite Force, lebo ma nechali pri neobývanom jazere vystreliť zo samopalu. Vždy som chcela vedieť aké to je vystreliť z takej zbrane – pre istotu ma chlapík ešte chytí za ramená, nevie či ma pri výstrele neodhodí. Ale večerné stabilizačné cviky robia svoje, stojím ako skala.

 

Po troch dňoch v Khanian v takmer rodinnej atmosfére prišla nová várka cyklistov – zbytok našej posádky Lívia, Lukáš a Ivan a ďalších zopár Angličanov, Dánka a Nemka. Na prenajatých džípoch sme sa zaviezli do Naranu, čo je najväčšie turistické stredisko v okolí, a odtiaľ sme na bicykloch vyrazili zhruba 10km stúpaním k jazeru, okolo ktorého sa jazdia vrámci jednej z etáp technické kamenisté okruhy. Ja som už bola poriadne unavená a aj trochu chorá, tak som výstup absolvovala džípom, chcela som si pred pretekmi trochu oddýchnuť. Doteraz sme mali v nohách niečo cez 300km, z toho polovica v riadnych ‘stenách’ a tá 2. polovica logicky v opačnom smere, takže nonstop zo sedla, a chytajúc kŕče do prstov na rukách od brzdenia.

Nasledovný deň celý deň prší, čomu sa v duchu trochu aj teším – chcela som si oddýchnuť, ale ak by bolo pekné počasie, by ma mrzelo ze hnijem na hoteli. Angličanom sa hustý lejak zdal ako ideálne anglické počasie na tréning a tak spolu s Dánkou Lone a Nemkou Monikou vyrážajú na 3h tréning. Opätovne začínam uvažovať či som pudingáč – v prímorských krajinách ale prší často, takže sú na také podmienky zvyknutí. My, zhýčkaní pomerne suchým podnebím do dažďa vylezieme iba ak sú preteky, aj to polovica ľudí vtedy nenastúpi na štart. Daždivý čas si krátime hraním kariet s Pakistancami a neskôr pomocnými prácami s chystaním narodeninovej oslavy pre Lukáša.

Ideme do mesta nakúpiť veci na koláč a balóniky na výzdobu. Cesta je po 24 hodinovom daždi v niektorých miestach takmer nepriechodná kvôli čerstvým zosuvom pôdy. Šofér džípu sa viac ako pred seba pozerá hore na úbočie. Nie som úplne kľudná keď to vidím. Cestou späť o necelú hodinu neskôr je v jednom mieste hŕba novozosunutých kameňov, ledva sme prešli, cesta bola takmer úplne zatarasená. Aj mi stislo riťku keď som to zbadala pred sebou. Výzdobu jedálne si berie pod palec Sarmad s Nawazom, kuchár sa chopí do prípravy torty. Keď vidím Sarmada ako pozorne vystrihuje písmenká a Nawaza ako zanietene lepí Happy Birthday Lukas nad krb, pričom Lukáša letmo poznajú 2 dni, tisnú sa mi slzy do očí, fakt silné okamihy. S Martinom im dávali dokopy bicycle, opravovali, dolaďovali, mazali..takto oni jemu vyjadrujú vďaku. Aby som bola aj ja užitočná, idem teda predcvičovať večerné tréningové stabilizačné cvičenia a celý čas rozmýšľam ako asi Lukáš zareaguje. Bol z toho riadne ‘na vetvy’, nič také nečakal: Keď som sa v sobotu večer zoznamoval s partiou pakistanských cyklistov, ani vo sne by ma nenapadlo že v deň mojich 27 narodenín mi zorganizujú takú veľkolepú oslavu. Spolu so Zuzkou, Líviou, Ivanom a Martinom mi pripravili prekvapenie. V dedine kúpili výzdobu a miestnosť kde sme večerali vyzdobili balónmi a farebnými konfetami. Každý mi venoval darček. Boli to drobnosti ale neskutočne si to vážim. Bol som z toho dojatý. Na záver mi ako bonus doniesli tortu so sviečkou, na ktorej sme si všetci pochutili. Na túto oslavu narodenín nikdy nezabudnem.“

Ja iba Lukáša opravím-doplním, nápad aj prípravy boli plne v réžii pakistanských cyklistov, nám iba dovolili ísť s nimi na nákup a nechali ma asi 2x zamiešať krém. Po policajnom eskorte v predvečer pretekov do Islamabadu bol toto tiež moment ako vystrihnutý z amerických filmov. Nenadarmo je Bollywood čo by kameňom dohodil, ale sú to zážitky čo sa mi v B.Bystrici alebo na bežnej dovolenke v Chorvátsku asi ťažko pritrafia.

Nasleduje už iba utorňajší presun na bicykloch z hotela v Khanian do hotela v Shograne, kde sa pridávame k novoprišelcom – spolu nás je niečo cez 50 cyklistov. V stredu absolvujeme športový deň v škole,  detváky sú riadne namotivované. Povzbudzujeme ich pri finále jednotlivých disciplín, neskôr aj my – cyklisti a organizátori rozdelení do 4 rovnakých skupín ako deti absolvujeme preťahovanie lanom. Je to vynikajúca príležitosť trošku sa spoznať a porozprávať s ostatnými cyklistami.

Takmer 30 cyklistom, ktorí prišli ako poslední, meškali bicycle, prišli až deň pred pretekmi – všetci sa teda len zľahka rozjazďujú, predsa len mali nás čakať 3 náročné etapy, všetci sa šetria. Z neopatrnosti dôjde aj k 2 nepríjemným pádom pri rozjazďovaní – Brazílčanka si vykĺbi lakeť, čo jej úplne znemožní účasť na pretekoch a nové ‘baterky’ má aj naša kámoška z krosu, Maďarka Eszter. Ja jazdím skoro vždy na istotu, a v takýchto destináciách, kde je najbližšia nemocnica ‘na 100 honov’ a ešte aj po riadnych krkahájoch v džípe, ešte o to viac.

 

Presun do Islamábad – alebo pobyt v Zlatej Klietke namiesto pretekov

V predvečer pretekov nič nenasvedčovalo problémom. Čakala nás výborná večera pod hviezdnou oblohou – mala nasledovať tlačovka v lobby hotela. Už po pár úvodných vetách bolo jasné, že niečo sa deje, a keď Khurram poprosil televízny štáb aby vypol kamery, asi tušili že je niečo vo vzduchu aj tí, čo nevedia po anglicky. Zrušenie pretekov oznámil Minister Športu, mŕtve ticho a dusnú atmosféru uvoľnil až nevysvetlený fyzikálny jav praskajúcich žiaroviek v lustroch, čo odľahčilo celú atmosféru.

Presun pod taktovkou elitných jednotiek prebiehal naozaj ako z filmu. Behom necelej hodiny sme boli všetci komplet zbalení a pripravení na odchod. Chceli stihnúť cestu v noci keď nie sú plné cesty a obávali sa aj možných ohlásených útokov na nás pri prechode cez Balakot. Balenie aj presun teda musel byť rýchly a neohlásený. Prichádza dojemné lúčenie s pakistanskými jazdcami, za tých pár dní mi veľmi prirástli k srdcu. Myslím, že všetkým. Urobili neuveriteľné pokroky či už v technike jazdy, v istote na bicykli ale najmä vo večerných stabilizačných cvičeniach. Najlepšie na tom bolo, keď som videla akú radosť a hrdosť to prináša im – keď si oni uvedomili, aké pokroky za tých pár dni robia, ako sa posúvajú, a že je to naozaj len v ich rukách. V našich zemepisných šírkach už ťažko stretnem človeka čo by bol naozaj vďačný za informácie aj keby mu mali hneď priniesť úžitok. Škoda, že sme sa museli rozlúčiť tak neplánovane a v chvate. Je smutné, keď politika a najmä politika pod rúškom náboženstva za účelom získania moci a zdrojov takto delí ľudí a vytvára medzi nimi umelé bariéry a ničí take pekné veci, akými sú bezpochyby aj tieto preteky.

Cesta prebehla rýchlo a bez problémov. Zátarasy pripravené na piatkové demonštrácie pri vstupe do Islamabádu sa nám otvárajú keďže sme v policajnom sprievode. Zastavujeme až pred 5* hotelom Marriott, ktorý má byť najbezpečnejším miestom v Islamabáde. Až takým bezpečným, že v r.2008 pri bombovom útoku z odparkovaného auta pred recepciou zahynulo viac ako 50 ľudí, ďalších vyše 250 bolo zranených a po detonácii zostal kráter o rozmere 20x6 metrov. My sme sa teda zdržiavali počas tých 4 dní väčšinou ďalej od recepcie – pri bazéne a v posilovni. Mohli sme vyjsť aj von, nikto nás nestrážil, ale organizátor si to vyslovene neželal, čo je pochopiteľné. Po večeroch nás Khurram a KMT organizátori aspoň  ‘venčili’ po miestnych reštauráciách, bolo nám však smutno, že sme tieto dni nemohli stráviť v krásnom prostrední údolia Kaghan. Pre organizátorov muselo byť veľmi ťažké zrušiť niečo, čo celý rok plánovali, pripravovali a investovali do toho aj nemalé prostriedky. Naše prevažne sebecké sklamanie z neúčasti na pretekov a z núteného pobytu v Islamabade sa nedajú s ich pocitmi asi veľmi zrovnávať. Aj napriek finančným stratám, sa snažili až do poslednej chvíle zabezpečiť pre pretekárov čo najväčší komfort v najluxusnejšom hoteli v krajine a spríjemniť pobyt večerami.

Prečo sa preteky nekonali (Martin Fraňo)

Keďže sme v Pakistane takmer tri týždne, vôbec som netušil nič o nejakom pochybnom videu zverejnenom na youtube, takže som ani nemal tušenia čo sa vonku deje. Boli sme v horách, v prekrásne prírode najvyšších veľhôr sveta, trénovali sme panenskej prírode a tešili sme sa z výhľadu na zasnežený a v oblakoch sa týčiaci Nanga Parbat a po večeroch hrali karty s Pakistancami. No v moslimskom svete sa diali veci, keď sa takmer všetky moslimské štáty vzbúrili proti amatérskej videofraške hanobiacej proroka Mohameda. Je z nej zjavné, že pomenovanie Mohamed bolo dodatočne nadabované, je to tak okaté, že keď proti tomu protestovala herečka, ktorá v pochybnom filme hrala, nikto nemôže pochybovať, že mala pravdu. Kto to videl a má len trošku za ušami, vidí, že tento chorý výplod chorého človeka, čo stvoril sprostosť na úrovni Teletubbies, je zámerný počin na vyprovokovanie radikálnejšej časti moslimského obyvateľstva prevažne bez vzdelania, čomu zodpovedá aj intelektuálna úroveň pochybného filmového diela. A zabralo to. Najmä menej vzdelaná, chudobná a radikálna časť moslimského sveta sa vzbúrila proti hanobeniu ich proroka. Niet sa ani čomu čudovať, keby sme označili Ježiša za homosexuála, či vraha a násilníka, rovnako by sa ohradil nielen Vatikán, ale celý kresťanský svet a som si istý, že aj ten moslimský. Pri podobnom označení proroka Mohameda, však najmä najmenej vzdelaný moslimský ľud protestuje po svojom. Bol som priamo v centre diania demonštrácií, v podstate päťsto metrov od centra odboja, no naozaj môžem povedať, že násilne protestuje len drvivá menšina obyvateľov. Tí, čo nemajú žiadne vzdelanie, tí, čo nemajú žiadnu nádej, žiadnu šancu, že by sa ich život mohol nejako zmeniť, tí, čo nemajú inú šancu, aby si ich niekto všimol, no práve tí nemajú nič, len vieru. A teda protestujú, keď niekto hanobí základy ich viery. Mnohým z nich sa ani nečudujem a je možné, že v rovnakých podmienkach by som konal rovnako. Z miliónového Islamabádu bolo v uliciach odhadom tak päťsto ľudí a ani jeden nepoužil zbraň, aj napriek tomu, že samopal tam vlastní takmer každý. K zraneniam došlo len nedopatrením, pošmyknutím, nie však streľbou. Napríklad v meste Lahore sa konala veľmi tichá a komorná demoštrácia, ktorá skôr pripomínala nežnú revolúciu, do ulíc vyšli svorne moslimovia aj kresťania a protestovali proti verejnému hanobeniu prorokov. Toto však nikto dopredu nevedel. Aj napriek protestom organizátora, že sme dobre strážení elitnými jednotkami hlboko v horách, aj napriek tomu, že sme boli rovnako pripravení zdieľať celoštátny protest proti hanobeniu proroka Mohameda a prvú etapu v piatok neabsolvovať, nakoniec sa Minister po dohode s organizátormi-KMT rozhodol uprostred noci nás okamžite v dlhej policajne eskorte dopravit do stráženého hotela Marriot a celé preteky zrušiť. Neskôr som sa dozvedel, že pochybné organizácie sa vyhrážali, že posielajú do Shogranu desať atentátnikov s bombami, no to už bolo na hranici veĺkých fám, je však pravda, že 50 zahraničných cyklistov mohlo veľmi dobre poslúžiť ako nástroj na získanie moci v regióne, či už zo strany moslimského odboja, či už zo strany západu, keďže operovanie amerických agentov v regióne, ktorí vyzerajú ako rodení Pakistanci, je verejným tajomstvom, nehovoriac o pochybnom zabití Bin Ladina pred pár rokmi v neďalekom Abbotabade. Ministerstvo sa skrátka zľaklo a nevedelo odhadnúť, do akej miery sa rozvinie celoštátny štrajk proti filmu v piatok, a či sa nerozvinie do väčších rozmerov. Zbytočne sa vytvorila obrovská panika a urýchlený transport, keď bicykle zostali na hoteli a absolvovali sme nočný päťhodinový presun do Islamabádu. Začala vznikať panika najmä medzi políciou a vojakmi, padali dokonca reči o presune vrtulníkmi, čo sa však zamietlo, nakoľko nemali bezpečné nočné videnie a ráno už museli byť pripravené pre prípadné problémy s demonštráciou. Zvolil sa teda odchod autobusmi. Pri odmontovávaní pedálov som si rozrezal dlaň a krv tiekla po dlážke, no nervózny vojak pri mne stále opakoval, odchádzame za päť minút, keď nestihneš zbaliť, ostatne to tak a my odchádzame. Začala vznikať zbytočná panika, niektorí cyklisti jej tiež podľahli, niektorí to brali s rezervou. Nikto z nás nevedel o plánovanom útoku na nás a v podstate nebol nikdy ani potvrdený, no nikto z organizácie nechcel riskovať naše zdravie a zvolili radikálnu cestu, zrušenie pretekov a presun do Islamabádu. Pre náš konfort zvolili najluxusnejší hotel v krajine s plným využitím wellnesu a iných možností hotela aj napriek obrovským nákladom, čo naozaj slúži organizátorovi ku cti. Rovnako minister cestovného ruchu a športu vyhlásil, že pôjde s nami do Islamabádu v kolóne, že nás nenechá napospas, že sme všetci na jednej lodi. Rovnako všetci organizátori nasadli do džípov a robili ochranku piatim malým autobusíkom zahraničných cyklistov na čele s autom ministra. Naozaj organizácia Tour de Himalayas je na rodinnej a priateľskej úrovni, s nijakým iným organizátorom a organizačným tímom nemajú pretekári taký dobrý a priateľský vzťah ako práve s organizátormi Tour de Himalayas. Aj preto mrzí tento záver dobre začatého podujatia a jeho nejasná budúcnosť.

Málokto vie, že aj Afganská vláda zakázala import pakistanských novín, aby sa vyhla nejakým násilnostiam na území ovládanom Talibanom, región reagoval promptne a chcel zachovať bezpečnosť, čo sa mu aj podarilo. Ja som sa veľmi nebál, vôbec nemal som pocit strachu, len obrovský pocit sklamania, je zvláštne, že v danej chvíli som nemal žiadny strach, na rozdiel od väčšiny pretekárov, no sklamanie bolo neopísateľné. Z dvoch dôvodov. Okamžite som vedel, že Khuram po takomto zrušení nebude mať záujem preteky zorganizovať na budúci rok a nádherné a jedinečné podujatie zanikne, a to, že jeho celá dlhomesačná práca vyšla navnivoč. A druhým dôvodom bolo, že behom dvadsiatich minút som sa musel rozlúčiť s pakistanskými cyklistami, ktorí mi za dva týždne veľmi prirástli k srdcu a aj do poslednej chvíle pomáhali s balením, kuchár na pleci niesol dvadsaťkilový kufor do strmého stúpania, boli ochotní urobiť pre nás čokoľvek, keď by som povedal, aby liezli po stene, boli by to urobili. Aj preto som bol rád, že Asad, keďže je z Islamabádu, prišiel na posledné dva dni do hotela Marriot a strávil čas s nami hraním šípok, a niesol mi kufor až na letisko, pokiaľ ho len pustili a ťažko skrýval slzy pri lúčení s nami. Ako odpor proti filmu vznikol, tak aj zanikol. Je mi zle z toho, keď vidím, ako sa medzi neznalými Európanmi alebo Američanmi posudzuje moslim. Môžem s prehľadom vyhlásiť, že drvivá väčšina moslimov a nieje to len v Pakistane, ale v Maroku, Západnej Sahare, Iráne, Burkine Fasso, Senegale, Kamerune, či iných moslimských krajinách, ktoré som mal možnosť navštíviť a dlhšie spoznať, je oveľa lepšia, ako väčšina moderného prozápadného sveta. Správajú sa oveľa priateľskejšie, ľudskejšie a vyznávajú viac ľudské hodnoty, či hodnoty islamu, sú schopní sa deliť a dodržiavať zásady oveľa viac, ako konzumom ovládaný západný svet.

To, čo ponúkajú médiá a masírujú neznalým ľuďom hlavy o moslimoch je neskutočná propaganda. V každom národe, či náboženstve sú ľudia zlí i dobrí, no s prehľadom môžem vyhlásiť, že Pakistan, to nie je krajina teroristov, podobných radikálov je tam také mizivé percento, že v krajine s počtom 180 miliónov je to nič, častokrát je to len umelo vytvárané prostredie a neustále provokovanie zvonku za účelom zisku moci. Pravda je, že je to krajina neskutočne milých, priateľských ľudí a ich pohostinnosť nemá hranice. Je to najpriateľskejší a najpohostinnejší národ, aký som v živote videl, je to neskutočne krásna krajina, hlavne na pomedzí Himalájí, Karakoram a Hindukúš. Toto je pravý Pakistan. Pakistan, ktorý nám ponúkajú zhnité médiá, to je len propaganda a účelová demagógia prozápadného sveta s jediným účelom, dosiahnuť  na nerastné bohatsvo, predovšetkým ropu v regióne, rovnako, ako to urobili v Iraku, či Líbyi. Bohužiaľ vidieť reálny svet sa dá, len keď sa človek do toho reálneho sveta vydá, to čo vidí v televíznych novinách, či číta v tlači, to je len z kontextu povytŕhaná rozprávka za účelom ovplyvňovania povedomia. Aj preto sa ma takmer každý po príchode pýta, či som konečne rád, že som sa vrátil z teroristického a násilného Pakistanu, moja odpoveď je však opačná, som smutný, že som sa vrátil po super strávených dňoch, z krásnej krajiny plnej priateľských a neskutočne obetavých ľudí, ktorých v uponáhľanej dobe v Európe stretnete čoraz zriedkavejšie.

Kompletnú fotogalériu si môžete pozrieť na facebooku.


 

Pretekári CK Banská Bystrica majú nastavené posedy metódou BG FIT v predajni BIKEPRO Banská Bystrica
Reklamný prúžok

Copyright © ckbb.sk 2024 - pre CK BB vytvorilo BikePro

Template by Templates for Joomla.