CK Banská Bystrica bude používať v roku 2015 bicykle Merida Reacto DA Limited

Home Reportáže z exotických pretekov Eroica - návrat v čase
Slovenčina (Slovenská republika)English (United Kingdom)

Eroica - návrat v čase

                Keď som pred pár rokmi zachytil informáciu o podujatí pre klasické bicykle Eroica, veľmi ma to zaujalo.

Eroica nemá až také dlhé korene, ako som si myslel, siahajú len do roku 1997 (viac v článku cycling-info.sk).

Pred tromi rokmi sme kategóriu retro bicyklov zaradili aj na podujatí Tour de Volcano, no stále mi to vŕtalo hlavou a chcel som tú originálnu Eroicu vidieť. V lete sme sa teda s pani doktorkou Líviou Hanesovou vcelku spontánne rozhodli, že na konci cestnej a začiatku cyklokrosovej sezóny zamierime do Toskánska a preveríme tú pravú Eroicu, matku retro cyklistických podujatí.

                Bohužiaľ zbadali sme sa vcelku neskoro, všetci dopredu prihlásení pretekári sa dostali do losovania o zvýhodnené štartovné 48 EUR už v marci, čo sme samozrejme nestihli. Ja som nestihol ani štartovné 68 pre včas dopredu prihlásených a nevylosovaných pretekárov, takže zvýhodnené sloty sa rýchlo predali. Voľné zostali len pre ženy a mužov nad 65 rokov, teda Lívia mala šťastie. Ja som sa stal prispievateľom na Eroica foundation so štartovným 100 EUR, keď rozdiel v cene týchto „charitatívnych čísiel“ šiel ako už z ich názvu vyplýva na charitu. I keď ich bolo vyhradených 1000 kusov, vypredali sa ešte v lete a pár týždňov pred štartom už organizátori mali voľné miesta len pre ženy a mužov nad 65 rokov.

Keďže do Talianska sa nám nechcelo trepať len tak, od štvrtka do soboty sme strávili čas na legendárnom mieste bikerov, talianskom Lago di Garda v mestečku Riva del Garda. Nepodarilo sa nám nahovoriť viac cyklistov, takže k nám dvom pribudol realizačný tím, moji rodičia. Šofér s novým autom a proviant majster sa vždy zídu.  Počasie síce nebolo ideálne, neustále pod mrakom, často s prehánkami, no pobyt v tejto najmä bikerom zasnúbenej časti Talianska poteší dušu každého cyklistu. V sobotu ráno sme sa cez Veronu presunuli do dedinky Gaiole in Chianti. Samozrejme nechýbala krátka exkurzia Verony okolo kolosea a legendárneho balkóna, kde vyčkávala Júlia svojho Rómea.

Taliansko má jednu veľkú výhodu. Pre napašmaných cyklistov na špičkovú gurmánsku kávu Barzzuz je kvalitná káva z dobrého presso stroja v Taliansku samozrejmosťou, takže ládujeme jednu za druhou. Cestu do Gaiole in Chianti spomaľujú prekvapivo strmé kopce a kľukatá diaľnica v okolí Florencie. Aj posledných 30 kilometrov, ktoré už vedú uzučkými kľukatými cestičkami, neustále hore-dole naťahujú čas, takže do maličkej dedinky dorazíme až o 17,00. Všade je plno cyklistov, parkuje sa kade-tade po viniciach, dokonca až za tabuľou dedinky Gaiole. V priestore registrácie sú tisíce cyklistov, ktorí sa registrujú a prevezmú štartovný balíček, ktorý obsahuje hliníkový dobový bidón s korkovým uzáverom, fľašu regionálneho fajnového vínečka, retro šiltovku a cyklistickú tašku Eroica, lístok na obed po akcii. To všetko zabalené do naozaj štýlovej plechovej krabice Eroica.

V budove je výstava parádnych bicyklov veľkých šampiónov Bartaliho, Coppiho, či Pantaniho. Pred ňou sa tiahne záľaha šiatrov obchodníkov, ktorí predávajú retro tovar. Staré bicykle, súčiastky a oblečenie sú všade navôkol. Ceny sú však vcelku vysoké, často vyššie ako na ebay. Každý z obchodníkov chce využiť vysoký dopyt, mnohí cyklisti svoje stroje upravujú, dokupujú súčiastky, či pripravujú na nedeľu.

 

Pravidlá Eroica sú jasné. Štart je povolený len na bicykloch vyrobených do roku 1987, s oceľovým rámom (výnimku má hliníkový dobový Alan a Vitus), páčkami na ráme a vrchom vedenými brzdovými bowdenmi. Ráfiky sú povolené len drevené, resp. hliníkové v maximálnej výške 20mm a minimálne 32 špicami. Samozrejme nesmú chýbať pedále s klipsňami a dobové vlnené oblečenie. Povolené sú i repliky daných vecí, no z dobových materiálov. Mnohé firmy ako napr. Santini zaradil celú vlnenú kolekciu do predaja, ako hlavný sponzor podujatia. Podobne i firma Bianchi, ktorá vyrobila špeciálnu edíciu bicyklov Eroica v štýle 70. rokov, ktoré sú navrhnuté tak, aby spĺňali požiadavky. No najviac žiadané a hodnotené sú pôvodné bicykle. Čím staršie, tým lepšie. Je možné vzhliadnuť množstvo strojov z medzivojnového obdobia s prvými meničmi prevodov  Super Champion, Vittoria Margheritta, alebo Campagnolo Cambio Corsa. No medzi mašinami účastníkov nechýbajú stroje ešte staršie, z obdobia začiatku storočia bez meničov prevodov. Najväčšia časť bicyklov, rovnako ako tie naše pochádza zhruba z éry šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov.

Na najkratšej trati je povolený štart poštárskym bicyklom, či tandemom. Samozrejme dobovým. Použitie MTB a cyklokrosových bicyklov je zakázané. Vítané sú kožené dobové tretry a na moje prekvapenie ich väčšina účastníkov na nohe má. Niektorí majú novodobé repliky, ostatní štartujú v kožených topánkach, či črieviciach. Použitie modernej prilby je povolené, no väčšina účastníkov štartuje dobovo. V šiltovke či inej dobovej čiapke.

Eroica nie sú preteky. Je to retro jazda pre zábavu a potešenie. Štart je francúzskym štýlom, teda dlhé trate 209 a 135 kilometrov štartujú hocikedy v rozmedzí od 5:00 do 7:00 ráno. Krátke trate na 46 a 75 km zase od 8:30 do 10:00. Na trati sú stanovené prejazdové body, na najdlhšej 7 kontrolných staníc, kde príslušný komisár opečiatkuje kartičku a potvrdí čas prejazdu. V cieli sa kartička vyhodnotí a pri splnení všetkých prejazdov sa účastník stáva čestným finisherom Eroica so zápisom v sieni slávy hrdinov Eroica.

Keďže v sebe ako pretekári máme súťaživého ducha, sme odhodlaní odštartovať o 5,00 a do cieľa prejsť medzi prvými desiatimi účastníkmi najdlhšej trate so zodpovedajúcou historickou výstrojou, ktorí prevezmú špeciálne ocenenie. Posledný bod spĺňame dobodky. Lívia sedlá svoju Gazellu z roku 1971, ja štartujem na vernej kópii tímového Raleigh Ti team stroja s osadením Campagnolo Super Record, na ktorom získali tituly profi majstrov sveta Jan Raas či Joop Zoetemelk, alebo Gerrie Knetemann.

Pri poznámke otca, ako chceme odštartovať o piatej ráno za totálnej tmy si poriadne prečítam propozície, kde je jasne uvedené, že štart bez svetla je povolený až od 6:30. Takže prvý problém nás odsúva na štartovnej čiare takmer nakoniec. Nevadí, hovoríme si, však určite všetci pôjdu bez svetiel. Ráno nasleduje budíček pred piatou, cesta z krásneho kempingového apartmánového areálu do 28 km vzdialeného Gaiole in Chianti. Pri príchode sme šokovaní. Všetky parkoviská plné, všetci už behajú hore dole po viniciach, štelujú bicykle, vykonávajú poslednú potrebu, no na každom bicykli je pripevnené svietidlo. Trošku sa moceme a na pásku sa dostávame o 7:00. Organizátor pokrikuje a tlačí nás do koridoru. Nechápem prečo sa tak ponáhľa, no to pochopím až neskôr. Napriek tomu, že predchádzajúci deň bolo nádherne, hlásia búrky. Ráno skoro potme búrku nevidno, nie je až tak zima, no i tak volíme kombináciu kraťasy a na krátky dres súkame dlhý rukáv. Vlnené dlhé dresy sú skvelé, hrejú skoro ako windstoperová bunda, pocitovo je teplúčko. Kým Lívia je v drese i bunde Mladosť Zvolen, správne podľa svojho rodiska, ja obliekam farby svojho prvého tímu Lokomotíva Banská Bystrica. Studené počasie ma však prinúti obliecť si bundu Mladosť Zvolen, čo ma trošku škrie, no starosť o zdravie hodí za hlavu „bryndziarske“ predsudky.

Po štarte ideme len cez hŕstku cyklistov. Ideme svižne, do kopčeka po štarte, je to len taký magnet a je to po asfalte. Moja predstava bola, že zhruba polovicu trate pôjdeme po asfaltových cestách, druhú polovicu po prašných Strade Bianche v zvlnenom, resp. rovinatom teréne. Môj predpokladaný priemer bol okolo 30 km/h a čas pobytu na trati som si odhadol na 8 hodín aj s občerstveniami. Len čas postupne ukázal, ako veľmi som sa mýlil. Prvá časť trate prebieha v poriadku. Na 15. kilometri prichádzame na prvý úsek prašnej cesty. Cestu do kopčeka lemujú sviečky, je to nádherné prostredie. Len teraz si uvedomujeme, ako krásne tu mohlo byť o 5:30 v úplnej tme. Dobiehame desiatky až stovky cyklistov, ktorí štartovali pred nami. Dovolíme si zastať a urobiť dve fotky s prekrásnym pozadím toskánskych viníc. Ďalej si hučíme s davom.

Nastáva prvý problém. Hneď sa mi nezdalo, prečo všetci nesú aj 4 rezervné galusky. Zhruba na 25. kilometri mám prvý defekt. Dávam si v zjazde pozor, no drobných ostrých kamienkov je neúrekom a galuska je pichnutá. Mením defekt, ide to rýchlo. Keďže mením pri kaviarničke v dedinke, hneď po výjazde z vinice, Lívia objedná espresso, dáme si do nosa a pokračujeme. Trošku začína popŕchať, no stále sme veselí a optimisticky naladení. Míňame desiatky cyklistov, no niektorí míňajú i nás. V strmom kopci sa preženie okolo mňa kolega z úniku z nedávneho Tour de Senegal Holanďan Patrik Kos, no preletí s vreskotom okolo, že kým sa stihnem spamätať, je ďaleko. Hovorím si, stretneme sa v cieli a porozprávame. Ako veľmi som sa opäť mýlil.

 Trošku sa mi nezdá, že začíname viac a viac putovať po poľných bielych cestách. Prirovnal by som ich k našim zvážniciam, no podklad je viac ílovitý a je tam veľké množstvo veľmi ostrých kamienkov, niektoré úseky sú posypané šutrami ako na MTB maratóne. Každú chvíľu míňame cyklistov opravujúcich defekt. V podstate na každom kilometri visí niekde pohodená pichnutá galuska. Dorazíme na prvú občerstvovaciu stanicu na 47. kilometri. Tesne pred ňou mi prestane radiť na veľkú pílu a už hodnú chvíľu niečo cinkoce. Prizriem sa lepšie a vidím, že už tri skrutky z prevodníkov chýbajú, posledné dve visia na vlásku. Drncajúca cesta vytriasla tri skrutky, zjavne neboli dobre zatiahnuté. Na občerstvovačke s chlebom s prosciuttom v hube a pohárom vína opravujem problém. Riešenie je prosté. Nadoraz zatiahnuť dve skrutky, tretiu beriem z Líviiných kľúk, ja mám teda tri, jej musia stačiť štyri. Však ich budem priebežne kontrolovať, hovorím si. Keďže ráno o piatej som jedol len jeden croisant a je pol desiatej, Hodujem na občerstvovačke a dávam jeden pohár vína za druhým.

Spúšťa sa obrovský lejak. Búrka zúri, veľa ľudí nahadzuje pláštenky. Ja mám tiež tento špičkový produkt súčasnosti, pláštenku Garneau, no zdráham sa ju použiť, aby som nepokazil dobový image. Prudký dážď ma to donúti, no oblečiem ju medzi dres a dlhý dres, takže navonok vyzerám štýlovo. Lívia sa nebabre a oblečie to navrch. Frfle čosi o vrtochoch počasia, skôr by som povedal, že frflanie je veľmi slabé slovo. No navôkol je stále dostatok jedincov, čo s úsmevo na tvári ignorujú lejak a putujú vo vlnených kraťasoch a krátkom drese aj keď teplota je na úrovni 12st.  Pokračujeme v húfe cyklistov na prvý kontrolný bod na 55. kilometri. Sme tam o 10:20. Hodinky na ruke ako pretekári v 70. rokoch síce mám, no zatiaľ ich moc nesledujem, i keď sú štýlové Prim Sport, pochrómované, rovnako dobové.

Z bielych ciest sa robí blato, je to jeden veľký cyklokros. Sme špinaví presne ako v cyklokrosových daždivých pretekoch a stále zostáva do cieľa 150 kilometrov. Dážď je prudký, no ideme s veselým davom. Zrazu na ceste rozdvojka Medio (135 km) a Lungo (209 km). Len sa uisťujeme spýtaním diváka, no na moje zdesenie stovka cyklistov veselo ťahajúcich okolo nás odbočí na to Medio a my na dlhej trati zostávame úplne sami. Na veľkú smolu mám druhý defekt, tentokrát na zadnom. Teda obe prehodené gumy sú momentálne nie veľmi dobre nafúkané a nenalepené, pri prudkom brzdení a ťahaní sa guma na ráfiku pretáča. Nadávam, no do cieľa stále zostáva 150 km. Ako defekt opravím, preženú sa okolo nás dvaja Briti. Chvalabohu nie sme sami, povieme si v duchu. Na strome vedľa visia ďalšie dve pichnuté galusky. Vyzerajú, že boli nové, beriem aj tie, však keď budem doma zašívať moje pichnuté dve, kľudne môžem aj štyri, aspoň si precvičím techniku šitia galusky z detsva a vlečiem teda so sebou až do cieľa 4 pichnuté galusky omotaný, ako keby ma ulovila anakonda.

Teraz začína to pravé orechové. Dážď ustáva, no čakajú nás strmé kopce. Najskôr chvíľu po asfalte, no potom vchádzame do terénu a neustále stúpame. 20% stúpania striedajú krátke rovinky a stále hore. To už má vcelku dosť Lívia a najstrmšie pasáže v blate nedokáže vyjsť na prevode 42/21 a teda tlačí. Plastové zarážky v kožených Botasoch len tak škripocú po kameňoch zarytých v blate.

Ja svoj prevod 42/21 dokážem ísť v sedle, no otáčky klesajú odhadom na 30 v strmých výjazdoch, často i menej. Dobieham Britov, ktorí tiež bicykle tlačia. Techniku z cyklokrosu mám, takže po blatovej ceste aj v strmom úseku nemám problém s prešmykovaním, no nevyhnutná je obrovská sila na ťažký prevod v stúpaní často väčšom ako 20%.

Keď kopce nemajú konca kraja, začínam uvažovať, prečo organizátor písal, že prevody sú povolené, ale hrdinovia idú na pevnom prevode a tí, čo sú slabší, volia teda dobové prevody, v tom čase bežných 42/19 prinajlepšom 42/21 a úplní sračkári založia 23ku. Dvadsaťjednotku idem so zaťatím všetkých síl, veľa ľudí tlačí. Na jednom prevode sa to určite v sedle celé prejsť nedá. Najviac začínam cítiť svaly v krku, chrbte, ruky a to najmä triceps.

Doktorka cíti kolená, lebo si vykračuje pešo popri bicykli. Putovanie nemá konca kraja, opäť ideme úplne sami. Vykúka však slniečko, čo je pozitívne, preto vyzliekame pláštenky. Lívia je čistá navonok, ja som celý zašpinený, pláštenku som mal pod dresom, no nevadí mi to, z cyklokrosu som zvyknutý. Konečne vidíme asfalt a zjazd. Zjazd cez mesto poskytuje nádhernú scenériu toskánskej pahorkatiny a po ňom nasleduje ďalšia kontrolná stanica s občerstvovacím stolom. Konečne vidíme po čase aj nejakých cyklistov. Opravujú defekty, umývajú sa, pijú víno a jedia. Začnem si ich všímať bližšie a vidím, že majú svetlá. Konečne mi dochádza, že my sme vlastne odštartovali medzi úplne poslednými zo stoviek jazdcov idúcich dlhú trať. A to bol náš zámer odštartovať ako prví.

Na druhej strane ma upokojí to, že nie všetci sa zľakli dažďa a neotočili na kratšiu 135km trať. Bicykle si umývame nástrekom vody z bidónu, lebo blato je všade, prehadzovače nefungujú. Po umytí je to lepšie, no je tu potreba olejovania reťaze. Malý kúsoček na občerstvovačke zostal, tak mažeme. Všímam si, že pomaličky balia bufet. V kartičke sú uvedené nejaké predpokladané časy, no začínam špekulovať, či to nie sú hraničné časy. Pomaličky sa hýbeme, nasledujú zvlnené úseky v prudkom vetre, celé po bielych štrkových cestách. Idem opatrne, nemám už tretiu rezervnú galusku, defekt by bol koniec. Lívia má plášte, tiež ide opatrne, no má v zálohe dve duše.

Prichádzame na bod 109.km. Už mám vcelku aj plné brýle, jazda je náročná, na makadame sa nedá fidlikať, neustále ťažký prevod v sedle, do kopca ultraťažký. Pri ďalšej pečiatke opäť vidím, že chlapík pomaličky balí kufre. Začína nás to znepokojovať. Pozriem na hodiny, je 14:00. O tomto čase som sa chcel blížiť do cieľa a som v polovici. Pridávame do kroku, prichádzame na ďalší bod na 120.km, stále po Strade Bianche. Tam už tiež balia občerstvovačku, no chlapík nám vysvetľuje, že sme síce o desať minút neskôr, no píše nám čas prejazdu 14:30, čo bol hraničný čas. Hovorí, že tie časy na kartičke sú limit, ktorý musia cyklisti splniť, aby sa dostali do cieľa. To už začíname byť trochu v strese, keď pozerám tie prejazdy spätne, vidím, že sme neustále na hrane. Nemôžem povedať, že by sme šli nadoraz, no úplne voľne to zase nie je, nehovoriac o tom, že sme odštartovali až o 7mej ako poslední na dlhej trati. Ako vždy hádžeme do seba chleba so šunkou, syry, slivkový koláč, veľa vody, dva poháre vína, hadicou z miestnej usadlosti špricujem bicykel. Olej nie je, takže mažem reťaz z misočky, kde bol predtým olivový olej. Olivový olej s omrvinkami chleba dokáže vcelku dobre namazať reťaz v krízovej situácii. Keď pozerám do kartičky a vidím, čo máme ešte pred sebou a aké strmé a ťažké úseky sú tam, že asfalt je len zanedbateľným zlomkom trate, začínam sa báť a začíname ísť podlahu. Ťahám špicu tak, aby Lívia šla v háku na hrane, sily dochádzajú. Aspoň prašné úseky sa trošku vyrovnali, nie sú tam už také prudké stúpania, takže na 150.kilometer do Asciana dorazíme tesne pred limitom o 16,00 hod. Opäť len veľmi rýchla strava, víno, mazanie reťaze olejom s omrvinkami a znova šrot. Lívia hromží, oznamuje mi, že ona na 170.km ide skratkou do cieľa, že už má dosť a nestíhame to. Ja jej papuľujem tiež, že s ňou putujem celý deň a ona si pomaly v cieli zmyslí, že to zabalí? Každý má dosť, časové napätie je veľké, sme nervózni.

Už sme v strese, lebo vidím, že tie rozpisy trate pre niekoho, kto odštartuje o 7:00 sú vcelku tvrdé a že pretekať nás vlastne donúti čas. Svoje urobil aj dážď, ktorý tu v minulých rokoch nebol, o to pomalšie sa bicykle brodia cez blatové skalnaté cesty. Hraničný čas je 18:00 na 170. kilometri. Predchádzajú mu opäť ultra strmé stúpania po šotoline, niekedy mám pocit, že už je to hrana, kamene majú priemer aj 5 centimetrov, niektoré aj väčšie. Už mám telo vcelku presilené, mnoho cyklistov dobiehame, všetci majú lampy, znak toho, že štartovali ďaleko pred nami. Väčšina z nich do strmých úsekov kráča. Chlapík, čo ide predo mnou ideálnu stopu vykopne a zosadá, nadávam ako pohan, zabrzdil ma, mám obrovský problém sa v 25% stene na tom ťažkom prevode v blate a prachu pohnúť z miesta, ledva som tam šiel dokiaľ som nemusel kvôli nemu zastať, no vychádzam všetky úseky, chcem to celé na bicykli prejsť. Lívia si opäť veselo pochoduje, nečudujem sa jej, už aj ja mám silovo dosť. Bolia ma ruky, chrbát, krk, všetko je napnuté ako struna, len aby sa strmé úseky, podobné našej Môlči v prachu a šutroch dali vyjsť.

Posledným kontrolným bodom je 193. kilometer a čas 19:15. To zvoní už telefón, z cieľa volajú naši, čakajú tam od tretej, keď som ja vypočítal dojazd. Len surovo oznámim príchod potme a zložím. Pár kilometrov po asfalte, síce v kopcoch, ale aspoň to odsýpa a znova na biele cesty a znova dokopca. Najpoužívanejší prevod dňa je ten najľahší, v mojom prípade 42/21. Ten tam mám zarazený minimálne 80 kilometrov z celej trate. Konečne sme vo Vaghliagli. Je 18:45 hod. Posledný úsek sme predbehli hraničný čas o polhodinu a smejeme sa. Vieme, že do cieľa už dorazíme. Veľmi by ma sklamalo, keby som aj vďaka neskúsenosti Eroicu nedokončil komplet. Už sa tešíme, do cieľa zostáva 20 kilometrov a po predchádzajúcich stúpaniach čakáme zjazd.

No prekvapenia nemajú konca kraja. Zjazd je taký strmý, že po šutroch mám brzdy nadoraz, aby som vôbec vybral zákruty a nezabil sa, neviem si predstaviť, ako sa toto dá prejsť na bicykli s jedným prevodom a kontra brzdou. Po strmých zjazdoch ďalších 10 kilometrov stúpaní a klesaní po bielych cestách. Konečne asfalt, no to už sa razantne stmieva.

No i asfalt na posledných 10 kilometroch je v stúpaní, presnejšie v stúpaní 12%. Opäť najľahší prevod. Pomaličky dorážame stále nových a nových cyklistov, vidím, že všetci majú svetlá. Teda sa držíme s nimi, aby sme niečo videli. Podľa mapky viem, že posledný úsek šotoliny je ešte 3 kilometre pred cieľom a už teraz je totálna tma. Nasleduje strmý zjazd, úloha je jasná, nesmieme sa stratiť parťákom so svetlami. To už ani Lívia nemá predsudky. Ide v zjazde ako blázon, len aby nestratila svojho svetlometa. Opäť prudký kopec, opäť najľahší prevod. V kopci je to ľahšie, naši spolupútnici so svetlami majú o dosť väčšia problémy s výkonom, takže s nimi ísť hore nie je problém. A nasleduje posledný zjazd a 2 kilometrový strmý úsek vinicou. Borci so svetlami ho valia nadoraz, je možné, že aj nechcene, lebo retro brzdy v tej strmine nebrzdia takmer nič. My za nimi v tesnom závese hlava nehlava, kameň nekameň. Na galusky už nehľadím, viem, že keď ostanem bez svetlometov, môžem ísť v tme rovno pešo. A už je tu Gaiole. Strmá zákruta v prudkom zjazde. Chlapík pred nami naklopí, vyzuje galusky a padá. Rovnako ako väčšina mal po ceste defekty a galusku nemá nalepenú. Len sa smeje, zhodí ju a pár metrov do cieľa dochádza na ráfiku. Sme v cieli. Niečo po 20:00 hodine večer.

Som zašpinený, zaslintaný, na bicykli v prachu, daždi a blate putujeme od 7:00 hod. 13 hodín, z toho 11 hodín čistého času na bicykli. Dve hodiny bol čas na 7 občerstvovačkách, montáž skrutiek prevodníka, oprava dvoch defektov, plus tri ďalšie kontrolné body s umývaním a olejovaním bicyklov.

Ledva chodím, je to naozaj púť, kam sa hrabe Košický maratón. 209 kilometrov s celkovým prevýšením 4 000metrov (presne bez 12metrov ), z toho zhruba 150 kilometrov po prašných šotolinovo-kameňových cestách Strade Bianche vinicami Toskánska. Pozerám na Líviu, na záver sa nejako prebrala z kómy a je veselá a šťastná, že to prešla, že sa nezlomila a nezabalila to v závere.

Čaká nás večera, pasta, prosciutto crudo a opäť jeden pohár vína z okolitých viníc za druhým. Bohužiaľ do cieľa sme dorazili po tme, predajné stánky sú už zbalené. Síce cyklisti do cieľa dorážajú až takmer do polnoci, no tá zábava, ktorá akiste na mieste poobede bola už je včudu.

Počas prípravy na toto podujatie sme urobili množstvo chýb, a to najmä z nevedomosti. Momentálne viem, čo Eroica obnáša, predtým som si to ani zďaleka nevedel predstaviť.

46 km trať je pre totálny začiatočníkov, i s Ukrajinami, či Libertami, 75 km trať, ktorú napríklad vlani absolvovala Pauline Ferrand-Prevot je taký ideál pre skvelý deň a zábavu. Do cieľa účastníci prídu poobede, vychutnajú si skvelú atmosféru prichádzajúcich cyklistov na nádherných strojoch do cieľa, môžu podebatovať a hodovať na občerstvovačkách, skrátka si to celé užiť.

Trať 135 km a 209 km je o niečom inom. I tu však platí, najlepšie je odštartovať ráno potme o 5.00. Na to je nevyhnutné osvetlenie, no na oplátku cyklista zažije skvelý zážitok pri sviečkami lemovanom prvom úseku Strade Bianche v úplnej tme. 135kári pri dobrých prevodoch (aspoň 42/24 alebo aj 26, čo je asi maximum, čo zvládajú dobre v tomto prostredí retro prehadzovače) dokážu v pohode pri dobrom počasí prísť do cieľa v poobedných hodinách a pri skorej večeri vychutnať tú atmosféru, kúpiť si nejaký suvenír, podebatovať s priateľmi a novými známymi.

Trať 209 km je vyslovene pre dobrodruhov a magorov. Kto chce zažiť tento masaker, je to zážitok, na ktorý nezabudne celý život. Nato, aby si ho trošku uľahčil platí opäť známe pravidlo. Dostatočne včasný štart, 5:00, osvetlenie, dostatočný počet rezervných galusiek-duší (aspoň 4), za skúšku stojí aj tufo tmel. Páska na nalepenie galusky, aby sa vymenená galuska nepretáčala tiež nie je na zahodenie. A samozrejme dobrá forma. Keď sa dvaja, traja relatívne trénovaní jedinci na tých pár asfaltových úsekoch pretočia, cez makadam pôjdu rýchlejšie v zjazdoch (kvalitné 25ky gumy sú základ), dokážu prísť do cieľa za vidna o tej 17:00 hodine aj s hodovaním na občerstvovačkách, bez ktorých to pri celodennej púti nejde. Na druhej strane na vlastnej koži zažijú pocit Fausta Coppiho a iných legendárnych hrdinov, ktorí na mordovačky často dlhé aj 300 kilometrov po nespevnených cestách vyrážali za tmy a do cieľa prichádzali zase za tmy.

To, čo sme predviedli my, štart o 7,00, nedostatok rezervných galusiek, ťažké prevody a šmochtanie sa v prvej časti dňa, to je to najhoršie čo môže kto urobiť. A urobili sme to my. Musím povedať, že jedine my. Druhý raz sa to už určite nestane.

I tá noc po tejto akcii stojí za to. Človek cíti úplne všetky svaly. Paradoxne ani nie tak nohy, ktoré sú na cyklistickú záťaž zvyknuté, no oveľa viac bolia prsty na rukách, ruky, biceps, triceps, krk, chrbát, či medzirebrové svaly. Každý pohyb na posteli v noci človeka zobudí, resp. ho zobudí tá bolesť, na ktorú nie je z bežných pretekov zvyknutý.

V cieli má každý z „hrdinov 209ky“ dosť. Po pár hodinách vyčerpanie z celodenného cyklokrosu vyprchá a zostanú len pozitívne spomienky. Už teraz som rozhodnutý, na rok stojím na Eroice znova. Lepšie technicky a takticky pripravený s jediným cieľom, zmasakrovať sa úplne do mŕtva ako to len bude možné a zároveň si pritom užiť celé podujatie. Verím, že v roku 2016 sa nás Slovákov na štart postaví podstatne viac.

Pretekári CK Banská Bystrica majú nastavené posedy metódou BG FIT v predajni BIKEPRO Banská Bystrica
Reklamný prúžok

Copyright © ckbb.sk 2017 - pre CK BB vytvorilo BikePro

Template by Templates for Joomla.