CK Banská Bystrica bude používať v roku 2015 bicykle Merida Reacto DA Limited

Home
Slovenčina (Slovenská republika)English (United Kingdom)

Denník z Kamerunu 2.časť.

V druhej časti denníka z Kamerunu nadviažem na úvodnú, prvú časť, pokračovaním o zážitkoch počas cyklistických pretekov Tour de Kamerun 2012.

 

 

 

Po úvodnom dni pretekania na "neostro" v Marue sa začali preteky Tour de Kamerun prvou oficiálnou etapou, ktorá viedla z Figuil do Garuy. Ráno po zbalení sme opustili hotel Protocole a vydali sme sa na bicykloch do miestnej reštaurácie na rańajky. O zábavu sa postaral hneď z rána Ivan, ktorý si niesol veci na prezlečenie v obale na kolesá. A pár metrov po výjazde z hotela sa mu obal zamotal do predného kolesa. Nešli sme rýchlo, zhruba dvadsiatkou, no predviedol v tejto rýchlosti krásne spomalené salto, aby sme si všetci stihli všimnúť ladnosť gymnastických pohybov a ocitol sa na zemi. Podarilo sa mu už pred štartom zodrať bok a poriadne naraziť zápästie. Pobavil aj okoloidúcich mototaxikárov. Raňajky v Marue sú každý deň rovnaké. Vyprážané šišky a bageta s omeletou. Okrem kávy je miestnou špecialitou nápoj bouye. Je to múčka z kôry baobabu, zahustená cukrom a uvarená na spôsob krupice. Hustý nápoj sa aj v päťdesiatstupňových horúčavách podáva výhradne horúci. Šéfkuchárka ma každý rok víta pri strave s otázkou, že ja si určite dám aj bui. Pamätá si ma dobre, každý rok mi podrobne vysvetľuje receptúru prípravy, ja si vždy zakúpim surovinu, prášok bui, a rovnako každý rok zabudnem, ako sa to správne pripraví. Príprava sa líši od regiónu, niekde sa pridávajú aj iné indegrediencie, no pre záujemcov, tu je recept na prípravu jednoduchého senegalského bouye.

Po raňajkách nás čaká 100km presun v autobusíkoch na juh do Figuilu. Štart je pred miestnou cementárňou, naokolo len málo chládku, teplota je stále vysoko nad 40 stupňov a veľké sucho, cement sa práši do očí a pľúc. Asfalt je parádny, nový, ide sa po vetre, rýchlosť je obrovská. Skupina hučí, nástup strieda nástup. V polovici sa odpúta 7členná skupina, piati Kamerunci, Francúz Graczyk a Milan Barényi. V špurte Milan dostáva kŕče a stráca 14 sekúnd na víťaza a končí siedmy. Ukáže sa, že tento únik bol rozhodujúci a vzišiel z neho neskorší celkový víťaz. Hlavný pelotón špurtuje so stratou takmer 5 minút. Do dvadsiatky sa dostanú traja Slováci, 13.Fraňo, 14. Bátora, 15. Polievka. Aj Viglaský príde do cieľa v hlavnej skupine, no Jožo Zima odpadáva a dokončuje so stratou 23minút. Visí nad ním otáznik, no limit pretekov je predĺžený vďaka pretekárom Konga, ktorí prileteli len tesne pred štartom, a mali málo času na prípravu, tak sa komisár zmiluje a limit predĺži, a tým Joža zachráni.

V Garue je horúco ako v pekle. Všade okolo piesok, piesok zavanie aj na cestu. Garua nie je taká pekná ako Marua, je to tu už menej tradičné a aj trošku menej púštne, sem tam vidno krík. Teploty sú tu však rovnako vysoké. Spíme v super malých chatkách s klímou uprostred záhrad, je to tu najlepšie ubytovanie, aké si vieme predstaviť.

Večera je fajn, presunula sa sem "cateringová" firma z Maruy. Teda menu pokračuje v rovnakom tempe. Ráno šišky, bageta s omeletou, káva a bouye, obed a večera ponúkajú ryžu s kosťami, hovädzinou, malé kuracie stehienko a špagety. Niekto už frfle, ale mne to chutí, jem to s chuťou každý deň. Ako dôležitý doplnok je aj pitný režim. Po napájaní sa vodou a kolami celý deň preferujeme všetci pivo Castel. Zaujímavosťou je, že pivo je v Afrike výhradne v 6,5dcl fľašiach. Pijú ho všetci, ženy, muži, deti. Načo sa trocháriť po malých fľaštičkách, keď smäd je veľký. Pivo má výhodu aj v tom, že dopĺňa aj B-komplex, či iné minerály, ktorých je v Afrike inak nedostatok. Podobnou špecialitkou je aj nápoj Malta. Je to nealkoholický sladový nápoj s obrovským množstvom energie, vyšším ako Coca-Cola. Je veľmi sladký a obsahuje veľa B-komplexu, pivných kvasníc a sladu. Vychladený sa dá považovať za kvalitnú stravu, lebo pri toľkých kalóriách má s bežnou vodou spoločné len to, že sa leje. Zaujímavé je, že takmer na všetkých kontinentoch okrem Európy, je Malta národným nápojom, u nás sa dá kúpiť veľmi zriedkavo, v podstate len v jednom type reťazca, no po výkone nepoznám lepšie a rýchlejšie dodanie energie ako je Malta.

Ráno nasleduje veľká rozprava. Zabudol som si nastaviť budík, zaspím, vybehnem z chatky a už sa vonku vášnivo diskutuje. Brána hotela je zavretá, nechcú nás pustiť von, organizátor nezaplatil za nocľahy. Zasmejem sa a v pohode sa idem baliť, mám predsa čas. Po polhodine riaditeľ hotela pristúpi na kompromis, že batožina zostane v hoteli a nás pustí na raňajky, no batožina neodíde, pokiaľ organizátor nezaplatí. Samozrejme sa všetko ako vždy vyrieši, no strácame čas. Na pláne je presun 200km na štart etapy a potom 90km kopcovitá etapa, v polovici ktorej je 15km stúpanie. Po dojazde rovnako nečaká pretekárov žiadna zábava. Ihneď prezliekanie, balenie bicyklov a presun do Yaounde. Tento deň je vždy na celej Tour kritický. Vždy s humorom hovoríme, že na preteky si  ideme oddýchnuť, záťaž je cestovanie a balenie pred a po pretekoch.

Toto sú plány, lenže plány sa v Afrike menia z minúty na minútu a najnovšia informácia je, že bombardér sa pokazil a nie je možný presun po etape letecky, teda organizátor zvolil vlak. Toto vytočilo manažéra Freda do obrátok, kričí ako zmyslov zbavený, vie, čo ho čaká. Cesta vlakom trvá 16 hodín, je to cesta cez džungľu, snaží sa vybaviť civilné lietadlo. Rozhodnutie sa odkladá, že vraj je ešte čas, že sa to rozhodne v cieli. Teda sa autobusíkmi presúvame na štart 3 hodiny. V miestnej rieke sa snažíme zazrieť hrochy, no na rozdiel od minulého roka, sa nám to nepodarí. Na štarte nás čaká plná dedina zvedavých divákov a miestna špecialita, pomaľovaní herci. Mechanik Juro sa nevie vynadívať na opité ženy, ktoré varia od rána pivo a zjavne majú prekonané dve promile v krvi.

Je tu hrozne teplo, aj keď ideme už južnejšie, kde je viac stromov a kríkov, teploty sú stále nad 40 stupňov. Etapa je krátka, no od štartu sa stúpa. Najvyšší bod je zhruba v polovici 89 km etapy a pretekári vystúpajú do výšky 1100 metrov. V kopci sa všetko výrazne preoseje. Milan len tesne prehráva špurt na vrchole kopca a uniká mu dres najlepšieho vrchára. V zjazde sa prvé skupinky dorážajú. Poodskakuje Cisse z Pobrežia Slonoviny a Ngock z Kamerunu. Aj keď sa skupina za nimi točí nadoraz, získavajú takmer dve minúty. V dojazde obsadí Ivan štvrté, Milan šieste a Lukáš jedenáste miesto. Strácam 12 minút a dorazím na 39.mieste. Kopce moc nemusím, no strata je prijateľná. Horšie je na tom Jožo. Opäť príde za limitom a tentokrát je verdikt jury neúprosný. Jožo a osem ďalších pretekárov je pre nestihnutie časového limitu odvolaných z pretekov. Je z toho smutný, vie, že Tour preňho skončila. Po pretekoch nasleduje druhá, ešte ťažšia fáza. Rozhodovanie a boj pri obede o to, kto a ako sa prepraví do 1000km vzialeného Yaounde.

Je jasné, že bombardér je pokazený, možnosti sú dve. Celonočné cestovanie vlakom alebo civilná linka letecky, ale z Garuy. Nakoniec sa organizátori rozhodnú, že pretekári sa vrátia autobusíkmi 300km!!! späť do Garuy a večer o pol desiatej pôjdu civilným letom do Yaounde. Zbytok organizácie, pretekári, ktorí sú mimo preteky, či mechanici a maséri pôjdu celú noc vlakom, rovnako aj komplet bagáž a bicykle. Teda celá karavána pretekov sa rozdelí na dve časti.  Ešte netušíme, že celonočné cestovanie vlakom bolo tým lepším riešením. Ďalší deň nás mal čakať deň voľna, no voľnom sa nazvať nedá absolútne.

Cestujeme teda späť do Garuy, máme čas, stojíme po ceste na oddýchnutie, keď zrazu niekto zahlási: "Vie tu niekto, o koľkej letí lietadlo?". Odpoveď zaznie, že za hodinu a pol. Stále sme 150km od Garuy. Autobus a šofér zrazu stíchne a rýchlosť malého autobusíka nakláňajúceho sa zo strany na stranu začína vysoko prekračovať 100 km/h. Je tma, zrazu zastavujeme pri malých hlinených domčekoch. Máme defekt. Šofér vytiahne rezervu a zistí, že na nej je rovnako defekt. Ešte šťastie, že druhý autobusík má rezervu, meníme rýchlo, ako vo formuli jeden a bláznivá samovražedná jazda pokračuje. Keď sa blížime do Garuy, vidíme, že lietadlo nám práve ušlo. Potvrdí nám to aj letisková stráž. Zástupca organizácie nevie, čo má robiť, tak volá šéfom. Tí sú spolu s ostatnými už vo vlaku bez telefonického signálu. Nuž sa teda rozhodne, že nám oznámi, nech si zdriemneme do rána na letiskovom parkovisku na zemi, a že ráno sa už bude môcť dovolať, že vlak dorazí do Yaounde a povedia mu, čo má robiť. Je to ťažký deň, ráno 200km presun na štart, 90km kopcovitá etapa, a potom 300km presun späť. To všetko v teplote 40-50st. Celzia. Všetci sú vyčerpaní a hlavne nervózni. Gabunci sa ukladajú na parkovisku na zem, zdá sa, že s ponúkaným nocľahom nemajú problémy.  Francúzi prinúta druhého šoféra, aby ich zaviezol do hotela a zmiznú v tme. Vtedy vezme opraty do rúk Fred a natlačí nás do autobusu a prikáže šoférovi, aby nás zaviezol do hotela, v ktorom sme spali minulú noc. Po príchode do hotela obsadíme recepciu a nasilu získame kľúče od izieb, nikto nás nečakal, nikto o nás nevie, no je nás veľa, tak recepčný povolí. Vyčerpaní o  jedenástej večer si ľahneme spať. Nikto nevie, čo sa bude diať ráno, ako sa zo severu dostaneme, no nikoho to nezaujíma. Každý zaspí ako batoľa.

Medzitým druhá časť našej výpravy veselo hoduje v 300km vzdialenom mestečku Ngaundere, keď sa zrazu zháčia a zistia, že na obede zostali sami. Mechanik Juro, masér Martin a nešťastný Jožo berú mototaxíky a horsa na vlakovú stanicu. Na stanici vládne nepokoj. Všetci sa snažia dostať do vlaku. Vlak nie je dosť veľký, miesta je málo, každý vie, že lôžkových vozňov je ešte menej. Posteľ bude pridelená len každému štvrtému. Naši vedia, že sa treba držať Francúza Yvesa, bol tam už desiatky krát, vie čo treba robiť. Najprv sa naloží vagón bagážou a bicyklami. a potom začne boj o miesta.  V praxi to vyzerá tak, že akonáhle pristaví vlak, vbehnú doňho stovky ľudí a začnú hľadať miesto. Martin s Jožom a Jurom sú rýchli. Obsadia tri miesta v ležadlovom vozni, a aj napriek zúfalým pokynom organizátorov ich odmietnu opustiť. V prípade, že nastane problém, zatvária sa, že skrátka nerozumejú. Vymáknu to parádne. Celú nočnú 16 hodinovú cestu vlakom prespia na posteli. Ráno o ôsmej vlak dorazí do Yaounde. Vyložia bagáž, čaká ich tam naše tímové osobné auto, tak ihneď pokračujú ďalších 300km do Bafousamu. Takto vyzeral teda deň voľna pre našich bafíkov, či zabaleného Joža. Do Bafousamu dorazia tesne poobede a vychutnávajú si pivko v miestnej krčmičke.  No naša anabáza pretekárov, ktorí zostali na severe a sú uväznení v Garue, ani zďaleka nie je taká poetická.

Ráno sa objaví osoba, ktorá oznámi, že o deviatej odchádzame na letisko. Máme aj raňajky, čo sme ani nečakali a presúvame sa opäť na letisko v Garue. Tam strávime 3 hodiny čakaním na vybavovanie leteniek. Zistím, že chcú pasy na vytlačenie leteniek a ja svoj nemám. Zostal v bagáži, ktorá šla vlakom. Pani pri okienku bohato postačí aj cyklistická licencia. Zagúľa očami a voľačo si mrmle, buchnem po stolíku a je po probléme, presvedčí ma o tom jej veta "No problem". Odlietame o jednej poobede. V lietadle sa dozviem, že neletíme priamo do Yaounde, ale do Doualy. Tam ľudia vystupujú a nastupujú a nasleduje let do Yaounde. Sú štyri hodiny poobede nášho dňa voľna, ktorý mal slúžiť na oddych po prvých troch etapách a my máme stále pred sebou 300 km presun z Yaounde do Bafousamu. Vezie nás megaautobus, ktorý vyzerá ako buldozér. Natlačí sa doňho 100 ľudí. Šofér ide ako blázon, ručička neklesne pod 100km/h ani pri prejazde dedinami. Obrovský kolos si to valí už cez džungľu bez možnosti zastavenia. Častokrát rozmýšľam, že len maličkosť sa pokazí a neprežijeme. S tým sa ale v Afrike ráta, pár mŕtvych hore dole nehrá rolu, ľudí je predsa dosť.

Po prelete zo suchého a ultrahorúceho severu je počasie na juhu Kamerunu úplne odlišné. Všade navôkol dažďový prales, časté zrážky a 100% vlhkosť. Teploty sú nižšie, okolo 30-35st., aj keď pocitovo je vlhké teplo nepríjemnejšie. Takmer všetci majú radšej suché teplo, no nie ja. Vlhkosť má svoju výhodu. Človek sa síce stále potí, ale sliznice sú vlhké, už len dýchanie toho vlhkého vzduchu človeka trochu rehydruje a po dňoch vyprahnutých úst a suchých očí s radosťou mením za totálnu vlhkosť. Treba si dávať pozor aj na slnko. Stále potenie pôsobí ako zväčšovacia lupa na koži, a tá sa opaľuje ešte rýchlejšie ako v suchých päťdesiatkach. Keďže my po vymrznutom februári u nás doma na Slovensku nemáme žiadny základ, bez opaľovacíh krémov to nejde. Každý deň sa natieram 50 kou, najmä uši, krk, nos. Jedeň deň bez natretia sa rovná totálnym spáleniam kože a zvýšenej teplote. Videl som aj takých hrdinov, ktorí po jednej etape bez natretia krémom vyzerali ako uhlík vytiahnutý z rozžeravenej pahreby a na ďalší deň nastúpili na preteky v dlhých rukávoch či nohávnikoch. Toto už poznáme, mám so sebou krémy Daylong, dobre sa natierajú a hlavne po spotení nevystupujú na povrch kože, čo dokáže máloktorý výrobok, suverénne najlepší krém pre použitie pri športe. Sú základným prvkom v batožine pri každom podobnom výjazde. Nehovoriac o tom, že v Afrike sa opaľovací krém jednoducho kúpiť nedá. Rovnako ako sprej proti komárom, takže sa považuje za vhodné si ich doniesť z domu. Výborne pomôže aj krém po opaľovaní, po náročnom dni, keď na kožu slnko pečie ako v ohni, je to doslova balzam na telo.

 

Do Bafousamu dorážame večer o deviatej. Konečne sa môžem osprchovať po dvoch dňoch a aj prezliecť do svojich vecí, keďže až tu vidím svoju bagáž, s ktorou som sa rozlúčil predchádzajúci deň ráno. Odmenou za túto tortúru je fantastická večera a o dve hodiny odložený štart nasledujúcej etapy nasledujúci deň. Po cestovacom maratóne mám výrazne chytené hrdlo, nasadzujem antibiotiká Sumamed, no zaspávam ako malé dieťa totálne vyčerpaný. Nasledujúci deń nás čaká náročná zvlnená štvrtá etapa.

Pokračovanie 3.časť

Pretekári CK Banská Bystrica majú nastavené posedy metódou BG FIT v predajni BIKEPRO Banská Bystrica
Reklamný prúžok

Copyright © ckbb.sk 2017 - pre CK BB vytvorilo BikePro

Template by Templates for Joomla.