CK Banská Bystrica bude používať v roku 2015 bicykle Merida Reacto DA Limited

Home
Slovenčina (Slovenská republika)English (United Kingdom)

Denník z Kamerunu, záverečná 3.časť

Po náročnom úvode a presune na juh krajiny do Bafousamu (ich opis je v 1. a 2. časti denníka) sa konečne preteky ustálili a bolo možné si už užívať preteky, krajinu, ľudí, či okolie na 100%.

 

 

 

 

Určite to však nebola dovolenka, prekvapenia Afrika prináša na každom rohu a v každej minúte a aj keď si vždy myslím, že ma tam po desiatej návšteve nič nemôže prekvapiť, opak je pravdou. Úvodný deň pred etapou v Bafousame začal dobre. Kvalitná strava, dobrý výber zeleniny a ovocia človeka postaví na nohy. Problémom je, že náročný stresujúci presun sa podpísal na začínajúce ochorenie nielen u mňa, ale postupne s pribúdajúcimi dňami aj na Ivana, Lukáša či manažéra Freda. Ešte chvíľu váham, no večer už nasadzujem antibiotiká, lebo v etape to bolo hrozné trápenie so zapáleným hrdlom a prieduškami. Pred štartom nás čaká vynovené industriálne mesto Bafousam. Už medzi cyklistami zľudovelo prirovnanie "tá cesta je rozbitá ako v Bafousame". No opak je pravdou. Po viacročnom frézovaní a prácach,  je asfaltík v Bafousame eňo-ňuňo. Tentokrát nikto neopakuje hroznú Lacovu "chybu" z minulého roka, keď sa veľký Pán Púšik rozhodol rozdávať pred štartom v Bafousame medaile. Akonáhle to zazrel prihliadajúci dav, okamžite ho obkolesili desiatky ľudí, a zatlačili do kufra auta s požiadavkou na medailu. Našťastie chladnokrvný policajt ich tvrdými údermi šlachou z hrocha rozohnal. No i tak bolo ešte dlho vídať veľa "pánkov" v oblekoch s medailou na krku.

Etapa sa ide zostra, no po obrátku sa nič výrazné nedeje. Pri obrátke a vracaní cestou späť,  podráždi hada Paľo. Nepodarí sa mu odpútať sa od pelotónu, no podarí sa mu odpojiť mňa. Chorý a mŕtvy doputujem s čiernymi kamarátmi so stratou 12.minút. Statočne bojuje Lukáš, ktorý sa snaží v úniku s Francúzom a neskôr sám o víťazstvo v etape, smolne je dostihnutý kilometer pred cieľom. (popis etapy tu) Po etape si konečne užijeme kľud. Po obede sa rozhodneme ísť do mesta Bafousam na výlet. Bafousam je industriálne mesto. Obrovský trh s priemyselným tovarom láka celé široké i blízke okolie. Nevidíme maximálnu trmu-vrmu, pretože je nedeľa, no i tak nám trhovníci ponúkajú pasce-lepidlá na myši, o kvalite ktorých argumentujú "prilepené" myši (úvodný obrázok), či široký sortiment železiarskeho tovaru, obuvi, či elektropríslušenstva.

Nasadzujeme obľúbené jogurtové mliečko v miestnej pekárni, najlepší liek proti "sračke" s veľkým množstvom prírodných "lactobacilov" a popíjame pivko a maltu. Zo špásu nechávame kontakt na náš hotel miestnej čašníčke a odchádzame na večeru. Aké je naše veľké prekvapenie, keď chúďa časníčka sa v mierne podnapitom stave dotacká do hotela o polnoci, očakáva asi noc plnú vzrušenia, no všetci už unavení spia. Ujme sa jej zodpovedný Ivan, ktorému je ľúto, že si ju nikto nevšíma, no pre jazykovú bariéru sa ďaleko nepohnú a stoja bezradne na chodníku. No francúzsky team manažer okamžite príde napomoc a peknej čašníčky sa ujme on. Ivan konečne môže ísť spať, zodpovednosť hodil na Francúza, no ten si s čašníčkou poľahky poradí, jazyková bariéra v tomto prípade bariérou nie je a prispeje tak k vylepšeniu francúzsko-kamerunských bilaterálnych vzťahov.

Ďalšia etapa začína v Bafangu, je teda na rade ranný presun a 125km do Mbangy. Etapa je výborná, ide sa viac dole ako hore a Kamerunci vzornou prácou držia opraty v rukách pre lídra pretekov Yvesa Ngocka. Pred cieľom poodskočí Švajčiar Mercier a etapu vyhráva. Takmer všetci prídu v hlavnom poli v čase víťaza. (podrobný popis etapy tu.)Po etape nás čaká presun do prímorského turistického mestečka Limbe, kde je aj štart nasledujúcej etapy. Limbe je mesto ležiace na úpätí sopky Mt.Cameroun (Mt. Fako alebo aj Mongo ma Ndemi), najvyššieho bodu krajiny so 4040m n. m. Podľa miestnych povier miestneho kmeňa, žijúceho na podhorí sopky(v Kamerune je 230 až 280 kmeňov resp. jazykových skupín!!!) je sopka sídlom boha-mužského elementu Efasa Moto. Podľa miestnych povier, kde na počesť Efasa Moto obetovali albínov (bielych černochov s poruchou pigmentácie), Efasa Moto zničí každého, kto príde na horu Mt. Cameroun s úmyslom zla, či ukrýva pri sebe amulet zvaný zhuzhu. Traduje sa, že na úpätí rastie najchutnejšia cukrová trstina, ktorú každý, kto prichádza s dobrým úmyslom, môže ochutnať, no neslobodno ju so sebou vziať z hory. Takýchto odvážlivcov potrestá Efasa Moto smrťou. Každoročne býva na Mt. Cameroun tradičný beh do vrchu. Predchádzajúci víťaz, nigérijský pretekár po víťazstve a návrate domov náhle skolaboval a zomrel. Túto jeho smrť si miestny ľud vysvetlil tak, že nigérijský bežec mal určite v sebe zlý amulet alebo medicínu (doping) a Efasa Moto, miestne božstvo hory potrestalo jeho dopingový prehrešok smrťou. Zjavne najlacnejšia dopingová kontrola, ktovie koľkí športovci by touto "dopingovou kontrolou" prešli. Posledný výbuch bol zaznamenaný v roku 1999, keď sa láva vliala priamo do mora. Miestni nedajú na horu dopustiť a tvrdia, že Efasa Moto sa vypudením lávy len spojil so svojou ženou, ženským božským elementom v mori a pri žiadnom z posledných výbuchov nedošlo k strate ľudských životov. Lávové podhorie je veľmi úrodné a dokáže uživiť miestny ľud. V širšom meradle, cca 20-50km od hory sú rozsiahle palmové háje, z ktorých sa lisuje kvalitný olej.

Etapa z Limbe do Kumbe je masaker. Ihneď po štarte je stúpanie na podhorie Mt. Cameroun, a pole sa trhá. Chorobou zmáraný na antibiotikách ostávam v poslednej skupine, ktorá surovo atakuje a necháva ma vzadu. Márne sa snažím stiahnuť stometrovú stratu a už si vykresľujem v hlave, ako bude vyzerať moje putovanie do cieľa 100km etapy. Práve poslednú skupinu obieha malý autobusík, žiadam si vodu, šofér ochotne dáva, chytím sa okienka a chcem, nech ma tých sto metrov dotiahne. Osádka autobusíka, staré ženy protestujú, že to nie je fair play, snažím sa im vysvetliť, že aj Cavendisha si ľudia na Tour de France počas všetkých alpských etapách podávajú z ruky do ruky a vytlačia ho až hore, aby vôbec prežil v poslednom grupete. Týmto argumentom neuspejem, no keď skúsim, že som chorý, a že jednoducho musím prísť do cieľa, lebo ma moja tlupa doma zastrelí, toto už miestny ľud chápe veľmi dobre, a s ľútosťou mi podajú vodu a potlačia ma 50 metrov. Cítim teda šancu a z posledných síl došpurtujem v prudkom stúpaní do skupiny. Keď sa stúpanie preklopí, naša zhruba 10 členná skupina začne na africké pomery až neskutočne dobre spolupracovať, ideme kolotoč, v cieli máme len 19 minút stratu. Na to, že ideme celú etapu sami, je to prijateľné, dokonca sa dozviem v cieli, že som sa zbytočne strachoval, ešte za nami prišla ďalšia skupina. Vpredu bojuje Ivan o víťazstvo v prvej skupine, nepodarí sa mu napodobniť svoj prvý štart v Kamerune na podhorí Mt. Cameroun a končí šiesty. (kompletný popis etapy tu).

Po obede v Kumbe ideme do mesta, zažijeme tam dva skvelé zážitky. Kumba je podobne ako Bafousam priemyselné centrum anglicky hovoriacej časti Kamerunu. Predáva sa tu predovšetkým priemyselný tovar, je tu veľa dielní, či opravovní. Ľudia sú iní, skôr sa podobajú Nigérijcom, rozprávajú po anglicky. Po príchode do miestnej krčmičky príde k nám zhruba 1,45cm vysoký pánko. Vyzerá mierne mentálne retardovaný a má veľmi tenučký, až detský hlások. Rozloží si tranzistor, vyzlečie sa a začne všetkým a predovšetkým nám, ukazovať svoje herecké a cirkusové umenie. Je naozaj ako z gumy, ruky prevlieka hore dole cez seba, akokeby nemal žiadne kĺby. Ukazuje aj rôzne grimasy. Keď číslo skončí, prisadne si, kúpime mu pivo, dáme nejaké drobné, plus dotáciu na kúpu batérií do tranzistora, lebo poukazuje, že mu dochádzajú. Má štyri ženy, musí sa obracať, stále mu papuľujú, sťažuje sa. Ukazuje nám občiansky preukaz, nemôžem uveriť vlastným očiam. Okrem povolania herec-komediant vpísaného v občianke ma zaujme jeho vek, má 77 rokov!

Po ceste domov vidíme druhú atrakciu o ktorej sme sa zhodou okolností bavili nedávno pred udalosťou. Vidíme naživo komerčnú cirkev. Dom, v ktorom sa nachádza oltár a lavice na sedenie. Za oltárom vrieska miestny kňaz, hádže sa o zem, vykrikuje, ako cíti božiu silu a podobné hovadiny. Ľudia pozerajú ako v tranze. Zjavne je to okrajová cirkev, lebo návštevníkov je málo. Pred budovou operuje miestny nadháňač, ako v cirkuse a láka ľudí dovnútra. Snaží sa prehovoriť aj nás a ide s nami hodnú cestu, no odmietame. Podobných cirkví, či siekt je v Afrike neúrekom. Snažia sa vytĺcť čo najviac peňazí z nevzdelaných Afričanov a za to im sľubujú večnú spásu a život v raji. Ich herecké výkony, vrieskajúce a metajúce telá však spôsobujú u Európana skôr mozgovú zástavu, či porovnávanie s rôznym i šamanskými rituálmi. (Ukážku podobného si môžete pozrieť tu, doporučujem pozorne sledovať od 2:16min.). Podobné programy idú denne v Afrike v televízii a dokážu pomocou platených SMS vytĺcť množstvo peňazí od nevzdelaných ľudí so sľubom správnej viery, či dokonca vyliečenia aj nevyliečiteľných chorôb.

V nasledujúcej rovinatej etape do Doualy šiel celý pelotón pohromade. Pred cieľom zaútočila malá skupina v ktorej bol aj Polievka, no po ich dostihnutí sa špurtovalo. Milan skončil tretí a získal prvé UCI body. (kompletný popis etapy tu.)

V Douale toho veľmi vidieť nie je čo. Je to priemyselné centrum a najdôležitejší prístav vo východnej časti západnej Afriky. V meste je mnoho belochov-obchodníkov, či množstvo čiernych cudzincov z okolitých krajín, ktorí sa snažia nejakým spôsobom prežiť. Je tu aj vyššia kriminalita a po ulici je po zotmení relatívne nebezpečné chodiť.

Ďalší deň ráno nás čaká predposledná najdlhšia etapa 165km z Doualy do Kribi. Predchádza tomu presun 15km na slávnostný štart. No tešíme sa veľmi, cieľ je v nádhernom prímorskom letovisku Kribi a čaká nás deň voľna pred poslednou etapou. Etapa má veľmi tradičný priebeh, je celá po rovine, no slnko je veľmi ostré a silné, pri vysokej vlhkosti sa človek neustále potí. Dlhý pobyt vo vysokej teplote môže spôsobiť úpal, natierame sa tridsiatkou Dalyongom, niektorí dokonca päťdesiatkou, čaká nás dlhý deň. Ako osvieženie je prejazd malým mestečkom, kde tisíce fanúšikov zdravia a zúrivo kričia na svojho hrdinu, v žltom idúceho Kamerunčana Ngkocka. Dvojica fanúšikov v tranze ide na skútri popri pelotóne a kýva a trúbi. Nepozerajú sa pred seba, stane sa im to osudné, napália do pätníka pri ceste a letia do štrku a kriakov v garáte.  V cieli nezvládneme záver, keď odchádza dvojica Zaugg a Anderreg, ktorá udrží mini náskok až do cieľa. Nakoniec druhým miestom v pelotóne vybojuje Milan štvrté miesto. (kompletná reportáž etapy tu).

 Po etape sa hádžeme okamžite do mora pri hoteli na pláži. Hotel je starý dobrý známy Atlantique. Priamo za hotelom je tichá pláž v tieni morských mandľovníkov s najteplejším morom, aké som kedy zažil. Samozrejme je to Atlantický oceán a vysoké vlny teplej morskej spenenej vody okamžite využívame ako regeneráciu. To ešte na hoteli nie je Jozef. Ten, keďže nie je už v pretekoch, rozhodol sa ísť po trase pretekov na tréning. Aké je naše prekvapenie, keď dorazí na hotel po obede celý krvavý. Z rozprávania sa dozvedáme, že počas dlhého putovania 180km sa na chvíľu chcel chytiť mototaxikára. Zamotali sa do seba a Jozef sa ocitol na hrubom ostrom asfalte. Keď sa zodvihol zo zeme, zistil, že jeho obrovská chrasta, ktorú mal po páde v prvej etape, leží strhnutá na zemi. Dokázal spadnúť na rovnakú stranu, a kompet všetky baterky mal znova otvorené, ba dokonca dokázal krvavé miesta na tele ešte rozšíriť. Nešťastný mototaxikár okamžite volal kamaráta. Naložili milého Jozefa do auta, a ochotne ho viezli do Kribi, ktoré už bolo neďaleko. Ako tak Jozef sedí, zdá sa mu, že jeho nohy sú položené na niečom mäkkom. Prizrie sa lepšie, a pod sedadlom je zabitý krokodíl, na ktorého tele má položené nohy. Mykne ho až sa krvavou ranou udrie o dvere starej Toyoty. Nemá na výber, pokorne teda sedí krvavý, s nohami na zabitom krokodílovi a doputuje v aute do Kribi.

V deň voľna nás čaká oddychový, ale nabitý program. Fred sa zúčastňuje pretekov tímových manažérov, obhajuje vlaňajšie prvenstvo. No po víťaznom preťatí pásky organizátori pridávajú ďalší okruh, nechcú aby vyhralo Slovensko znova. V ďalšom kole už víťazí ten správny víťaz, francúzsky tréner Kamerunskej reprezentácie. Fred je sklamaný, no diváci sú spokojní.  Juro so Sirom a Paľom chcú vidieť Pigmejov. Keďže my už vieme, o čo kráča, vyprevadíme ich na piroge, miestnej loďke z kmeňa stromu a čakáme ich pri nádhernom ústí rieky Chutes a vodopádoch pri pive. Po návrate sú sklamaní, no my sa len smejeme. Najbližšia pigmejská dedina je ako skanzen. Pigmejovia chodia podobne ako Masajovia v Keni do práce, predvádzať domčeky z lístia. O prítomnosti pigmejskej dediny svedčí aj nápis o chránenej kultúrnej pamiatke. Pigmejovia však už používajú bežné nástroje, hrnce, sú oblečení do čínskych kraťasov a tričiek. Totálne tradične žijúcich minimužíkov môžete zazrieť len hlboko vo vnútrozemí. Vyžadovalo by to však niekoľkodňové pádlovanie proti prúdu rieky hlboko do džungle na hranice s Kongom. Ani Kamerunská vláda, či štatistický úrad netuší, koľko ľudí žije v lese a koľko rôznych tlúp, kmeňov, či jazykových etník vôbec v Kamerune žije. Všetko sú to len odhady. Zaujímavé je, že i niekoľko kilometrov vzdialené dediny si takmer vôbec nerozumejú a ich pôvodné jazyky sú úplne odlišné. Spája ich francúzština, ktorá je povinná na školách, či hojne používaná "broken english". Taká hatla patla angličtina, veľmi zjednodušená hovorová angličtina bez písanej formy. Dá sa povedať, že zásluhou Francúzov sa spojili nezávislé dediny a mestečká do jedného štátneho zoskupenia, čo v Kamerune relatívne dobre funguje, no v iných okolitých štátoch to spôsobuje často občianske nepokoje, povstania či vojny.

V meste Juro so Sirom dávajú miestnej dievčine moje telefónne číslo. Moje preto, že ja jediný viem po francúzsky a chcú sa vyhnúť nepríjemnostiam z Bafousamu. Ja o tom samozrejme neviem, a dozviem sa to až z ich veselého rozprávania po tom, čo mám už desať zmeškaných hovorov. Dievča je netrpezlivé a chce prísť, chce si nájsť bieleho frajera, najlepšie ženícha, či zažiť trošku zábavy a zarobiť nejaký peniaz. Keďže vyvoláva ako na bežiacom páse a nerozumiem jej ani slovo, musím na deň vypnúť zvonenie, lebo je neúprosná a ani tridsať zmeškaných hovorov ju nedokáže odradiť. Počas dňa voľna má veľké problémy žalúdočného charakteru Lukáš. Je jasné, že bude bojovať o prežitie a s bojom o vrchársky dres, v ktorom je na dobrej tretej pozícii sa musí rozlúčiť.

Posledná etapa je náročná kopcovitá z Pumy do Yaounde. Ihneď od štartu útočia skupinky, či jednotlivci, ktorí chcú ešte niečo v poslednej etape predviesť. Hnacím motorom skupiniek je Palo. Neskôr atakuje sám, a potom spoločne s ďalšími tromi pretekármi získavajú velikánsky náskok. Pelotón ide s rozumom, no rýchlou jazdou v závere uniknutú skupinku veľmi nešťastne 500 metrov pred cieľom doslova zmetie z cesty. V špurte má najviac síl a taktickej vyspelosti Milan a splní sa mu veľký sen. Po Palčákovi je druhým Slovákom, ktorý dokázal zvíťaziť na africkom Champes Elysees. (kompletný popis etapy tu)

Je po pretekoch, všetko z človeka opadne po preťatí cieľovej pásky v Yaounde. Pre mňa je to už piata dokončená Tour de Kamerun, celkovo desiaty etapák v Kamerune. Rutinné pocity, no mám to tam neskutočne rád. Poznám Yaounde ako vlastné gate, no večer nás Claryse zavedie do nového podniku. Idem ja so Sirom, ostatní ležia vyvalení na izbách. Nočný bar uprostred chudobnej štvrte je výborný. Dá sa tam najesť, všade okolo páry, či celé partie ľudí v strednom veku. V rohu veľké pódium, kde hrajú živí hudobníci. Černošskí pianisti, gitaristi a speváci sa striedajú, je to "live" klub ako sa patrí. Hudobná stránka dosahuje neskutočnú úroveň. Veľmi sa mi tam páči, navyše, čapujú tam pivo, čo nie je bežné v Afrike.

Posledný deň využijeme na nákupy a návštevu nášho kamerunského priateľa Daoudeho. Ideme k nemu domov, presťahoval sa na kopec, do kľudnejšej štvrti, do rovnako malej izbietky 3x2 metre, kde žije so svojou ženou a malou dcérkou Yasmine. Nakúpime nejaké darčeky, pozdravíme Yasmine, necháme jej nejaké peniaze na prilepšenie a ideme do mesta vykonať výmenu vyhraných "prize money". V Afrike na rozdiel od všetkých európskych destinácií, vyplácajú peniaze ihneď po pretekoch na ruku. V Európe je zvykom, že ich zasielajú na účty po polroku, nezriedka aj po roku od ukončenia pretekov. Je treba zmeniť veľké množstvo peňazí. V bankách je to vždy problém a je tam zlý kurz. Preto ideme do miestneho kolosea (trhoviska v centre Yaounde).  Bohužiaľ zisťujeme, že v nedeľu je zatvorené. Nuž nájdem vizitku a volám pána Ibe. Vysvetlím mu situáciu a dostanem pokyn, že máme čakať. Pán Ibe je trieda, uprostred trhoviska, kde je neskutočná trma vrma a tisíce ľudí má malý butik, v ktorom má pod pultom zmenáreň, a to nie hocijakú. Disponuje overovačom pravosti a hotovosťou okolo dvestotisíc euro v rôznych menách, v akomkoľvek čase, či hodine. Toto všetko má uložené v maličkom butiku uprostred obrovského davu ľudí. Každý ho pozná, každý sa ho bojí. Sedíme na pultíku, keď dobehne černoch z ulice a významne hovorí: "Pán Ibe je už tu, môže Vás prijať." Vyjdeme von, stojí tam veľká limuzína s čiernymi sklami. Otvorí sa predné okno a pán Ibe sa na mňa už veselo smeje. Vojdem dnu do auta, všetko má zo sebou. S prehľadom vymením hotovosť, tentokrát mením možno 2000 euro. Nie je žiadny problém, transakcia prebehne, pán Ibe zaželá veľa šťastia a veselo odfrčí. Každý nás vidí, každý vie, že máme veľkú hotovosť, no nikto sa nás ani nedotkne, pán Ibe by s ním zatočil a to nikto nie je ochotný riskovať. Byť priateľom pána Ibe sa opláca.

Posledné drobné míňame na kruháči pri pivku a grilovanej rybke. Ryby ochutené šťipľavým "sauce picante" sú skvelé. Za zhruba 6 euro vyjedná Palo 5ks veľkých pečených rýb. Zapíjame pivkom a pomaličky sa lúčime s Kamerunom. Večer odlietame spoločnosťou Camair-Co. Tajne dúfam, že sa niečo v lietadle pokazí, ako minule a zdržíme sa ďalší deň, naozaj to tam  mám rád, no nič také sa nedeje. Tesne pred odletom prídu rodičia Mireille Mokve, ktorá sa úspešne vydala po minuloročnej Tour za sabinovského pretekára Davida Žembu, a donesú plnú tašku surovín pre mladú gazdinku. Poverený za  prevoz je Jozef.  Nevieme o čo ide, no na veľké prekvapenie po odvážení na prijímacom pultíku aeroliniek, slečna tvrdo prikáže: "Nadváha!" Treba vybrať päť kilo. Sám sa divím, čo také ťažké tam môže mať, no ani ja, ani slečna z Camair-co sa nezdrží smiechu, keď Jozef začne z kufra vyťahovať  veľký trs banánov na pečenie, zväzky domáceho cesnaku či arašidov. Keď pani vysvetlím, že je to vybavenie pre mladú gazdinku, čo sa vydala na Slovensko z Kamerunu, smeje sa do popuku a oceňuje snahu zachovania tradícií v kuchyni. Rovnako prisľúbi, že ak by sme chceli ďalšiu mladuchu na vydaj, jej sestra je prirpavená. Banány i časť ostatných surovín jej darujeme,  jej hurónsky smiech nemá konca kraja. Pokračujeme podľa plánu do Paríža a potom autami domov. Ďalšia návšteva Kamerunu sa skončila a ja pevne verím a som si tým istý, že minimálne pre mňa nebola posledná. Určite sa tam ešte vrátim, je to môj druhý domov.

Pretekári CK Banská Bystrica majú nastavené posedy metódou BG FIT v predajni BIKEPRO Banská Bystrica
Reklamný prúžok

Copyright © ckbb.sk 2017 - pre CK BB vytvorilo BikePro

Template by Templates for Joomla.